Mal by som sa naučiť po ich. Ale nebudem divný, keď začnem rozprávať po ľudsky? Keď ma niekto začuje, určite si bude myslieť, že sa zbláznil. Nikto mu neuverí. Ani sám si neuverí. Že rozprávajúci uterák... Keď chcem rozprávať po ich musím byť ako oni, aby si nemysleli, že sa zbláznili...
Kladiem si základné otázky: Ako sa premeniť na človeka? Čo robí človeka človekom? Všimol som si, že ich je viac druhov. Najmä vďaka tomu, že z radiátora mám dobrý výhľad do takej skrinky, ktorá je väčšinou tmavá, ale občas z nej vychádzajú rôznofarebné svetelné lúče (nie také ako prichádzajú spoza okna od žltej gule). Tam som spoznal dvojrozmerné druhy ktoré: sa rozprávajú, so sivými vlasmi, tmavších, plačúcich, tlieskajúcich, chodiacich, v prírode, s pohárom...
Zo zamyslenia ako sa stať človekom (aby som zrozumiteľne a s úžitkom tlmočil svoje posolstvo o mojej potrebe byť konečné vypratý) ma vytrhol jeden druh: trojrozmerný. Taký celkom malý. Prišiel ku mne a začal sa so mnou rozprávať. Zdá sa, že tento druh má dar chápať aj iné ako vlastné potreby, keďže pochopil tú moju: komunikovať. Stiahol ma z radiátora a začal so mnou tancovať. Tak až takto úžasne som si to nepredstavoval ani v najtajnejšom sne. Sen, ako to býva, sa skončil prebudením, keď iný trojrozmerný Veľký človek malému človeku povedal, „nechaj ten špinavý uterák, zlatko". Veľké ruky ma vzali z malých rúk a odniesli k ostatným čakateľom čistoty. Ach, už čoskoro budem cítiť lahodný dotyk vody (tú chémiu nejak moje vlákna prežijú), Budem s ostatnými špinavými bratmi a sestrami v jednom bubne točený, namáčaný, plákaný, žmýkaný, odstreďovaný... Rukami veľkého človeka vyvesený. Lúčmi žltej gule sušený... Čistučký a voňavučký... osuším človeka (najradšej malého:).
