Už som párkrát zablúdila v myšlienkach k hľadaniu akože pravdy v tejto veci. Vždy sa mi páčila najviac predstava, že žena nemá háčik, na ktorý by sa dalo kňazstvo zavesiť. Má nejaký iný háčik. No proste, že problém je v prirodzenosti. A to ma uspokojilo, lebo rada rešpektujem prirodzené veci. Inak povedané spokojne si môžem hovoriť, že som holub. Nikdy ním nebudem. Furt ostanem človekom.
V tej mojej predstave je ale tiež aspoň jeden háčik, znamenalo by to totiž, že moja (teda ženská) prirodzenosť je iná ako mužská. To by som popierala Bibliu, že Stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril - čo je pre mňa dôkaz jednej prirodzenosti. Samozrejme nastupuje otázka prečo by muž a žena nemohli byť rozdielni vo svojej podstate? Šak ženské telo a mužské sú odlišné, tak prečo by nemohli byť rozličné aj duše. Veď v chápaní Biblie je telo a duša nie v rozpore. Je teda ženská duša iná než mužská? Ja by som skôr povedala, že hej ako nie. No ale potom neni človek ako človek. Je len muž alebo žena, človek vlastne neni. Kam som to došla... Tak sa potom líšime len v tých prídavkoch čo sa im nadáva do akcidentov? Akcident - nečo také čo keď mám alebo nemám nemení to podstatu. Nečo také, že stol je stol lebo má dosku so štyrmi (troma nohami) - to akože podstata, a može byť drevený, kovový, zelený - to akože akcident. Ja som z toho debil. No v každom prípade intuitívne zavrhujem teóriu o rozdielnosti mužskej a ženskej prirodzenosti a podstate.
Presúvam sa k myšlienke, že stvorení nesme len jak niekto ale pre niečo (niekoho). Pre najakú akože úlohu, respektíve osobu. Spolu pre Boha. Muž viac menej preto aby múdro a spravodlivo spravoval svet. Žena viacmenej pre muža, žeby na nej nechal oči a nebol sám. No zbohom, nevedela som, že mám také stredoveké myslenie. Že on maká s radosťou keď sa kochá pohľadom na ňu a ona ho necháva, nech si rozhoduje či posadí mrkvu pri dome alebo pod jabloňou. No v tom prípade by sme žili akože stále viac pomýlene keď sa snažíme o zotretie rozdielov... (nechcem sa teraz venovať diferenciácii rozdielov) ...
Kde mám teda hľadať odpoveď, že prečo ženy nie sú kňazmi v mojej cirkvi?
...vidí sa mi, že to neni ani o háčiku ani o úlohe, ale o Božej voli, že Boh to takto chce...
Celkom som rada, že v tomto prípade je moja vôľa totožná s Jeho. Nechcelo by sa mi s ním hádať, že nech mi to vysvetlí. Mne sa páči, že kňazmi sú u nás len muži. U mňa je to také skôr srdcové než rozumové. Nezabrali by na mňa argumenty tipu: Ježiš bol muž. Žena by to psychicky nezvládala. Ženy rodia deti. Neviem, možno sa kuknem do nejakej hlbšej literatúry, a nájdem aj rozumové uspokojenie, (namiesto toho haluzenia), a keď sa ma bude niekto pýtať, že prečo nie, tak poviem aj niečo viac ako len, že Boh to tak chce a že mne sa to páči.
