...ja naposledy, do už bývalej práce ...radosť, že konečne vystupujem z jedného šialenstva, ktorésom tak naivne obhajovala, prebíjala zmes smútku a bolesti zo straty pár nezabudnuteľných ľudí...O niekoľko zastávok ďalej nastúpili ďalší traja rómovia... jedno malé dievča (alebo to bol chlapec?:), stredoškoláčka so spolužiakom, (alebo boli ešte na základnej?)... chalan sa rozvalil vedľa mňa... malý chlapec (či dievča) s aktovkou z druhej strany... slečna mi stála pri nohách a spoločne s dvoma sediacimivytvorili okolo mňa polkruh, ...na malú chvíľu som bola jeho stredom, stiesnená medzi nimi a ich vôňou... dievča stálo tak blízko pri mne, že sa mi nechtiac, keď sa trolejbus pohýnal, preložená noha zahompáľala a chodidlo, (podrážka sandály), dotkla jej nohy... viackrát... vždy pri tom na mňa pozrela (celkom milo), hoci s (pre mňa nepochopiteľnou) otázkou v očiach...
Spolu s nimi nastúpili ešte jedni rómovia... mladý muž a žena... rozprávali sa tak nahlas...
prežehnanie, vôňa, krik ma prebrali... do iných myšlienok... ráno sa to ešte dalo ...cestou späť by ma neprerušila v bolestnom vychutnávaní ani omnoho intenzívnejšia invázia milých okolností...
...a ešte som chcela ...ďakujem za krásne chvíle :)
