Tie slová v tom článku som vtedy myslela tak, ako som ich napísala. Bola som vtedy rozhorčená. Pričom to bol našťastie len taký slabší odvar. Všeobecne v písomnom prejave veľa vecí zjemňujem, i keď to zvonku možno tak nevyzerá (a dodatočne sa teším, hoci v momente "zrieďovania" mi býva ľúto, že som sa ovládla a nefľasla to do pľacu v plnej sile).
Iste, očakávala som pár nepríjemných reakcií. Ale nemyslela som, že ten článok tak výrazne ovplyvní môj život.
A vôbec (keď som tie slová písala) ma nenapadlo, že o pár týždňov nato mi bude umožnené priamo na poli pestovať Zrno, ktoré som obhajovala bez toho aby som tušila aké naozaj je.
Snažila som sa ten pocit, čo som v sebe mala, popísať niekoľko mesiacov. A stále to nešlo vystihnúť. Len som ho cítila. Už je fuč. Už sa zo seba len smejem.
Neviem sa s tým článkom (Biskup zakázal časopis Zrno) vysporiadať inak ako touto reakciou, ktorá je pokusom o jeho dementovanie. Sorry, že verejná diskusia nebude. Z ohľaduplnosti voči niekoľkým ľuďom.
