Túto báseň som napísal v jeden chladný a sychravý deň, kedy vonku bolo okolo nuly, no ja som mal nádherných 40 (stupňov of course), a vyzeralo to tak, že to najlepšie už mám za sebou.
Prológ: Keď vonku prší, je nepríjemne sychravo a fúka silný vietor, tak ja pre to nie som smutný ani nemám zlú náladu. Lebo viem, že aj keby som bol kvôli tomu smutný a mal by som zlú náladu, tak aj tak by pršalo, bolo nepríjemne sychravo a fúkal silný vietor..
Mokrý svet
Pozerám sa z okna,
a čo nevidím:
Celá záhrada je mokrá.
Neďaleko počuť kvapot kvapiek.
Zubaté slnko plače od smiechu,
keď pozerá sa na svet.
V ústach cítim pachuť prehýrenej noci.
Cítim dotyk strachu hoci...
Hoci nie som sám.
Mám zmysel pre humor a psa.
Je malý a chudý,
slepý a hluchý,
ružový a s modrými bodkami.
Je verný a plachý,
a leží mi pod nohami.
Von oknom pozeráme sa obaja,
a nevychádzame z údivu,
vždy keď vidíme pravdu pravdivú,
že každý kto hľadí do kníh,
pochádza z rodu mokrých.
Počuť hlasy nočných vtákov,
mokrý svet je plný znakov.
A ja:
Som mokrý ako ryba.
Vravia mi, vraj je to chyba.
(Lebo) Žijem v stáde tiav.
Pochádzame z horúčav,
polárnych nocí.
Počujem ako vraví mi ktosi:
„Mám krídla plné piesku!“
Nevšímam si ho rýchlosťou blesku.
Som zaujatý vlastným spánkom,
a spím s veľkou dávkou,
melanchólie.
Pár krokov odo mňa,
pasú sa prejedené zmije.
Som nevlastná obeť púšte.
Prečesávam jej vlasy husté,
pričom vychutnávam sucho v ústach.
Táto okolnosť je pustá,
ako oáza bez myšlienky.
Vymieňam si plienky.
Som mokrý ako ryba.
Áno je to chyba,
keď žijem v stáde,
lietajúcich tiav.
I keď pôvodne som bol snehuliakom.
No zmenil som sa,
čoho neklamným znakom,
je, že polárnu noc,
som vymenil na solárny deň
A zmieril som sa s tým hoc,
už nevrhám tieň..
