Prepadla som menšej panike, lebo som si uvedomila, že poslednú použiteľnú mincu v hodnote 2 eurá som nechala kolegovi za pizzu. Jááj a teraz budem musieť rozmýšľať, ako zoženiem 1 euro za vstup....
V peňaženke len 4 centy, bankomat v nedohľadne, prezentácia začína o 6 minút.
Po zrýchlenom zhodnotení situácie som sa rozhodla pristúpiť k okienku, za ktorým na mňa striehlo oko prísnej panej. Nesmelo som sa spýtala, či sa dá platiť aj kartou. Pani zdvihla aj tak už prísne obočie a nemusela ani nič povedať. Bolo mi jasné, čo si o mne myslí......
Variant B spočíval v telefonáte kamarátke, ktorá robí vo vydavateľstve. Ani nevedela, čo sa jej chystám povedať a uvítala ma s tým, že pred chvíľou z Bibliotéky odišla. Nevydalo......
Variant C neexistoval. Prehrabávala som sa v kabelke a rozmýšľala pritom, čo by sa dalo za 1 euro vykšeftovať. Žetón do nákupného košíka, pero, balíček papierových vreckoviek a gastráč. Gastráč!
Práve vznikol variant D. Pristúpila som k okienku, už nie tak nesmelo, ide predsa o sekundy. Naklonila som sa k sklu, za ktorým na mňa zvláštne pozerali oči prísnej panej. Spýtala som sa ich, či by sa nedalo zaplatiť gastráčom. Pozrela na mňa o niečo horšie ako predtým. Čo si o mne myslela teraz, to už ozaj nechcem vedieť.
Otočila som sa od okienka, zvážila som zostávajúci čas a bez prípravy variantu E som sa prihovorila prvému pánovi na zastávke, či nemá euro, že mu dám zaň gastráč. Vytiahol peňaženku, z nej vytúžené euro aj nejaké drobné so slovami, že viac nemá. Ale ja viac nepotrebujem! Vtisla som mu do ruky gastráč, on mne euro a bolo vymaľované. Prísna pani za okienkom sledovala celý výmenný obchod a nestačila sa čudovať, keď som jej víťazoslávne položila euro na pultík.
Na záver by to chcelo pointu: Predstavenie knihy som stihla. Kamarátovi som za jeho počin potriasla pravicou. Zistila som, že nemať v peňaženke ani euro môže byť problém, že výmenný obchod nestratil nič zo svojho významu a že gastráč (ktorý našťastie zatiaľ prežil boj o zrušenie) môže byť aj vstupenkou na kultúru.
