Dve dievčatá na terase pred podnikom pofajčievajú. Uprostred dôverného rozhovoru sa k nim prišucholí starý známy „Špačkár". Muž, ktorý sa poneviera po okolí a veľmi rád dofajčieva po ľuďoch špaky. Je mu jedno akej kvality, dĺžky, odležanosti.
Špačkár so zaľúbením sleduje cigaretu jedného z dievčat. Vie, že onedlho sa dostane k celkom čerstvému špaku.
Dievča mu vraví: „ Ujo, ale my sa tu rozprávame."
Špačkár urobí jeden krok vzad, ale ľúbezný pohľad na cigaretu mu ostáva.
Nefajčiaca kamarátka vraví tej fajčiacej : „ Prosím ťa, daj mu jednu cigaretu, nech už vypadne."
Fajčiaca je neoblomná a napriek tomu, že mužova prítomnosť jej vadí, fajčí ďalej.
Keď už má cigaretku približne do polovice vyfajčenú, podáva ju Špačkárovi s tým, nech si ju zoberie a láskavo sa vzdiali.
Nato jej on vraví : „ Vy ste veľmi milá........ Rád by som vás pozval na večeru....... Tu neďaleko.......vydávajú o siedmej."
Dievča pozvanie s úsmevom odmieta.
A ja - zachytiac informáciu o pravidelných večeriach pre bezdomovcov ťukám na rameno Paťke, ktorá mi na stôl priniesla obed a zvedavo sa jej pýtam, kde vlastne končia zbytky nedojedených jedál.
