Pri prechádzke po mojej „starej - známej" trase z internátu Družba po ceste do školy na Prírodovedeckú fakultu som nespozorovala žiadne neobvyklé javy. Ako tomu bolo zvykom, i dnes sa nadchodom premávali obrovské húfy študentov. Každý ponorený do svojich myšlienok. Jeden išiel sám a tváril sa vážne. Možno myslel na písomku, ktorá ho práve čaká z embryológie. Ďalej skupinka dievčat v malom hlúčiku. Hlasno debatovali, smiali sa a vyzerali šťastne.
Moje pocity boli tiež veľmi príjemné. Ani ten strmý nájazd mi nerobil problém. Myslím si, že za všetko mohlo to usmievajúce sa slniečko. Práve to ma akosi poháňalo vpred. Až zrazu.... pred mojou fakultou som zazrela toto:
Niekto by si možno myslel: Taká blbosť... veď kam inam mal zaparkovať?! No pre mňa, vozičkárku, je aj táto situácia takou „menšou" komplikáciou. Ujo šofér si asi neuvedomil, že sa postavil na bezbariérový nájazd, ktorý pomáha zdolať vozičkárom ten malý schodík ku vchodu fakulty. Pre človeka, ktorý je na mechanickom vozíku by to samozrejme nebol problém...ale čo ja, keď používam elektrického tátoša? Našťastie sa tento schodík dá obísť z boku. Ale čo keby sa nedal?? Je smutné, že s podobnými situáciami sa človek na vozíku stretáva denne!
Ľudkovia, nezabúdajme mať oči naširoko otvorené pri prechádzaní touto slovenskou krajinou. Všetci by sme mali byť vnímavejší a pozornejší, aby sme podobným situáciám predchádzali. Načo si zbytočne komplikovať život?
