Spomenúť si na odložené deti, ktorým chýba mamino pohladenie. Na deti týrané, ktoré sa nevedia brániť a nepoznajú význam slova láska. Na deti, ktorým sa v škole vysmievajú za to, že sú oblečené v svetri po staršom súrodencovi. Na deti s postihnutím, ktoré sa nemôžu rozbehnúť po zelenej lúke a tancovať pomedzi lúče slnka.
Spomenúť si na ženy, pre ktoré je modrina pod okom módny doplnok. Na ženy, ktoré majú obrovský strach riešiť túto ťažkú situáciu. Na ženy, ktoré stratili svoju veľkú lásku a prebíjajú sa svetom osamote. Na ženu, síce krehkú bytosť, no o to silnejšiu bojovníčku.
Skúsme si spomenúť aj na ľudí bez domova, ktorí sa bezcieľne potĺkajú životom . Na dedka, predávajúceho konvalinky, ktorý sa celý trasie od zimy, no aj tak sa nikdy nezabudne usmiať, keď prechádzate okolo. Na pouličných umelcov, ktorí nemajú prostriedky na to, aby študovali to, čo milujú.
Zastavme sa na chvíľu a zamyslime sa nad podstatou života. Niekedy naozaj nie je všetko také sivé ako sa zdá. Vážme si to čo máme, pretože ak o to prídeme, potom už bude neskoro...
