Upriamila som pozornosť na kvapky vody, ktoré vytryskovali z robustného vodometu a občerstvovali moju tvár v tom neznesiteľnom „bratislavskom pekle“. Popri tom som rozjímala nad svojimi študentskými povinnosťami. Z môjho „zmysluplného“ dumania ma vytrhol rozhovor dvoch onkologických pacientov, ktorý ma schladil omnoho viac, ako bláznivá fontána. Vtedy sa mojím vnútrom prehnal sebecký pocit šťastia a vďaky za to, že som „zdravá“. Neskôr som si však uvedomila, aké je zdravie nesmierne vrtkavé. Ešte dnes môžeme naháňať motýle a zajtra chodíme o paličke.
Práve preto musíme každý deň žiť tak, akoby bol ten posledný. Radujme sa zo života, z jeho pestrosti, rôznorodosti, prírody ktorá nám toho tak veľa dáva, radujme sa zo všetkých nápomocných ľudí, ktorí sú pri nás vtedy, keď to najviac potrebujeme. Robme maličkosti, ktoré tvoria tento svet veľkým. Tešme sa z každej jednej chvíle a prežívajme ju každým svojím zmyslom. Milujme, objímajme, hlaďme sa. Veď život máme len jeden a predsa, je to ten najväčší dar. V tomto uponáhľanom svete sa stále niekam ženieme, utekáme za niečím, možno utekáme sami pred sebou, stále je niečo treba a to, čo naozaj treba, nám uniká pomedzi prsty. Až keď je to za nami, obzeráme sa a už to nestíhame zachytiť. Ale vedzte, že život je chladný, ťažký, tvrdý, smutný a dlhý len pre toho, kto si ho taký vytvorí.
Dnes som pri pozorovaní ľudí s leukémiou nenadobudla žiaden pocit ľútosti. Niežeby som bola človek, ktorý nemá v srdci ani kúsok citu a empatie, ale po pár hodinách strávených v onkologickom ústave som dospela k názoru, že týchto ľudí ľutovať netreba. Treba ich obdivovať za ich obrovskú energiu a silu bojovať. „Oni“ vedia to, čo sa my musíme ešte dlho učiť a to: tešiť sa z každého nového dňa.