Protest bieloruskej ambasády proti uverejneniu karikatúr vyznieva naozaj „zábavne“, ako to povedal M. Šimečka, myslím si však, že je to skôr smiech cez slzy, keď sa pozrieme na obvinenia, ktoré sú len nadiktovaným vyhlásením z nebies Lukašenkových. Ak sa aj zabávame na karikatúrach, v tej istej chvíli si musíme uvedomiť, že je to nonšalantne jemný pokus o zobrazenie reality s prídavkom humoru. Skutočný stav veci, ktorý je impulzom pre karikatúru tu však stále ostáva. Aj keď aj karikatúra môže byť čistou fikciou alebo len škodoradostným úderom pod pás, karikatúry o Bielorusku sú kópiou toho, čo sa naozaj deje. Zobrazovanie Lukašenka cez karikatúry môže mať ale aj sekundárny efekt a to: „urobíme z neho takého smiešneho (neškodného) uja. No ja verím, že sa tak nestane.
Tieto posledné dni sú pre „agentov Západu“ , „zradcov“ a „nepriateľov Bieloruska“ ale ešte ťažšie ako predtým. Termín odovzdania hlasov do volebnej urny sa totiž blíži a režim sa ukazuje v plnej paráde. Včerajšie verejné zbitie a následné zadržanie opozičného kandidáta, ale aj bitka zahraničných novinárov, len dokázali, že totalitný systém ešte nepovedal posledné slovo. Najviac šokujúce na tom totiž je, že to urobila tajná polícia a priamo pred očami množstva svedkov na verejnom priestranstve. Je úplne jasné, že tlak sa bude naďalej stupňovať a represálie budú len tvrdšie. To, čo čaká tých, ktorí nezdieľajú štátom a teda Alexandrom Lukašenkom preferovaný názor, je už pre nás ťažko predstaviteľné. Túto realitu sme zanechali a slobodne dýchame v svojich domovoch, školách a pracoviskách. Snáď sme však nezabudli a trápenie občianskych aktivistov v Bielorusku nám pripomína našu trpkú historickú skúsenosť.
Keď myslím na svojich bieloruských kamarátov, myslím tak trochu i na svoju krajinu a dúfam a verím, že sa podobný čas nevráti. Všetko môže byť totiž vecou jedného demagogického momentu, kedy dáme prednosť svojmu bruchu pred zdravým rozumom a čistým srdcom.
