Choroby slovenského konzervativizmu v KDH

Písmo: A- | A+

Na Slovensku sa mnohí vyhlasujú za konzervatívcov. Dokonca aj ja sama sa k nim radím. Ale v poslednej dobe váham, či chcem do klubu konzervatívcov patriť, alebo či vôbec chcem sa nejakým politickým spôsobom vymedziť. Potom, čo predvádzajú konzervatívne založené osoby na našej politickej scéne, alebo píšu poprední konzervatívny publicisti, tak uvažujem nad tým, či je chyba vo mne, v konzervativizme alebo či slovenský konzervativizmus nenapadla nejaká choroba. A možno je odpoveď úplne niekde inde.

Orechový konzervatívec

Kedysi som už písala o tzv. orechovom konzervatívcovi (ako o tom jedinom pravom). Kým predtým so ho vnímala ako špecifický typ konzervativzmu, teraz na neho nazerám ako na chorý typ konzervativizmu, resp. konzervativizmus napadnutý chorobou. Jeho chorobnosť je v tom, že si daný konzervatívec buduje "ideovú pevnosť". Táto pevnosť je paradoxne mobilná, tak ako každá ideológia a to z jednoduchého dôvodu: za ideu sa politicky možným spôsobom vyhlásia aj veci, ktoré ideou nie sú.

Ozajstným špecifikom je, že sa prístup k politickému životu, ako nevyhnutnej súčasti života osoby a spoločnosti, mení z praktického a len postupne sa meniaceho na rigidní apriórny prístup neschopný akejkoľvek politickej činnosti a z politickej súťaže sa stáva súťaž "kto z koho". Daná úchýlka vníma politiku, či si to už prizná alebo nie, len ako boj o moc. Aj keď by sme mohli polemizovať, či to fakticky tak je alebo nie, problém boja o moc v svete ideológie je bojom na život a na smrť a najvýstižnejšie je to vyjadrené vo výroku: "kto nie je s nami, je proti nám".

Lifemotívom orechového konzervatívca je pravda. Tento najsilnejší imperatív však nemá nič čo do činenia s teologickou absolútnou Pravdou, ale je obraným mechanizmom voči menej konzervatívnym ergo v tomto zmysle nekonzervatívnym protivníkom (lebo platí vyššie uvedené heslo) a zároveň predstavuje účinný spôsob vysvetlenia vlastných zlyhaní, chýb alebo kompromisov urobených v minulosti alebo tým, čo sa urobia v budúcnosti.

Ďaľšou črtou je zásadovosť, ktorá nie je len charakterovou vlastnosťou ale aj cnosťou zároveň a každodenným rozhodovacím rámcom. Za zásadu je označené čokoľvek, čo pomôže budovať ideovú pevnosť a nenechá priestor slobodnému zodpovednému rozhodnutiu.

"IN" konzervatívec

"IN" konzervatívec je druhou chorobou slovenského konzervativizmu. Typické je, že napáda mladšie ročníky a premieta sa do otázky vlastného životného štýlu ako aj vymedzovania si priateľov a diskusných klubov. Podobne ako orechový konzervatívec aj "in" konzervatívec skľzava do čiernobieleho videnia sveta.

Jeho vnímanie politiky je značne pragmatickejšie, ale len v zmysle spájania si téz a antitéz. Tento mladícky konzervatívec, v ktorom horí vatra odhodlania a vôle bojovať s veternými mlynmi, politiku používa na upevnenie si vlastného image. Skĺzavanie do rozlišovania "len dobra" a "len zla" pramení z jeho neukotvenosti, ktorá má koreň v mladom veku a nedostatku skúseností, či už vlastných životných alebo aj politických. Preto má aj "in" konzervatívec infantilné sklony a politika je hrou, ktorú ale nie málokedy hrá ako hru na nulový súčet.

"IN" konzervatívec je narcis, ktorý je zaľúbený do svojho rozhodnutia stať sa konzervatívcom a je narcistický ešte o to viac, keď sa mu darí presvieďčať svoje okolie o jeho príslušnosti ku "desiatim správnym chlapom".

Jeho preciťovanie konzervativizmu je falošné, pretože vo vnútri (čo sa niekedy nedá skryť) vie, že konzervativizmus nie je vecou jeho skúsenosti, ale ponúknutej príležitosti alebo módneho trendu a preto často lavíruje v partikulárnych otázkach a selektuje oblasti, ktoré mu nevyhovujú, aby ich mohol nahradiť implementáciou z iných svetonázorov. To jediné mu pomáha byť "in" konzervatívcom a teda to, že podľa príležitostí si posúva konzervativizmus, kam sa mu chce.

Papierový konzervatívec

Papierový konzervatívec je najjednoduchšie povedané: slabý konzervatívec. Jeho slabosť však nevyplýva z vágnosti jeho ideového sveta, ten je práveže pomerne pevný a silný, ale jeho papierovosť vyplýva z neschopnosti svoje postoje prejaviť ako aj z neschopnosti presadiť konzervatívnu politiku a stáť voči svojim protivníkom. Neschopnosť, ktorá sa najviac prejaví, keď má stáť proti "in" konzervatívcovi a jeho dravosti alebo proti orechovému konzervatívcovi a jeho bohorovnosti.

Tvrdohlavo odmieta konflikt a nahrádza ho pseudosvetom, kde problém neexistuje. Rozhodnutia ho vyčerpávajú a politicky prestáva veriť hlavne sám sebe. Aj keď pôsobí pokojne, je prchký, no emócie potláča.

Politika je pre neho umením možného a človeka vníma ako zoon politikon, ale zároveň glorifikuje nevtieravý a vždy veľmi nekonfliktný spôsob politiky, čo pramení práve z jeho vnútornej rozpoltenosti a to spôsobuje jeho slabosť a otvára priestor iným.

Kým u orechového konzervatívca lifemotívom je pravda, u papierového konzervatívca je to prežitie a preto má tendenciu prežívať naprázdno alebo byť neprestajne vyčerpaný a túto svoju vyčerpanosť prenášať na okolie, čím spôsobuje začarovaný kruh dezilúzie.

Záver alebo kto je vlastne chorý

Záver môjho pokusu o diagnózu chorôb slovenského konzervativizmu je, že touto chorobou je postihnutá momentálne len jedna strana, ktorá sa (právom?) hrdí ako konzervatívna, a tou je Kresťanskodemokratické hnutie.

Všetko to, čo som hore uviedla, sú príznaky, ktorými trpí práve táto strana. Či sa vylieči z rôznych podôb chorôb, ktoré jej mediálne známy členovia alebo ich poradcovia a priatelia z miniatúrnych konzervatívnych strán majú, v to môžeme len dúfať. V mnohom to záleží na starom známom konzervatívnom "common sence", nielen v zmysle ich obľúbenej anglosaskej teórie (ktorú poznajú len teoreticky), ale aj v ich slovách a činoch. Trvalé následky týchto chorôb už sú značne viditeľné, ale obávam sa, že choroby postúpili tak ďaleko, že si vyberú najvyššiu daň ...

 

Skryť Zatvoriť reklamu