|
Náš výlet začal pomerne nevinne. Zostavili sme medzinárodnú posádku, naplánovali trasu, zarezervovali si hotely a zistili, že všetky autopožičovne v okolí majú svoje autá vypožičané. V tento čas roku je totiž v Japonsku tzv. "Golden Week" - čiže čas, keď majú všetci ľudia týždňovú dovolenku. Absencia auta nám však na morálke neubrala a vďaka japonským konexiám sme nakoniec zohnali desaťmiestnu Toyotu HiAce TDI.
Čakala nás nočná cesta na západ Honšú. Šoféri sme boli dvaja, v dodávke boli ešte dve miesta voľné a všetci japonskí vodiči z nepochopiteľných príčin trvali na tom, že pôjdu pri ľavom okraji cesty. Žiadna extra pohoda, ale ak sme chceli vidieť Amanohašidate, nemali sme na výber. Zvyknutie na automatickú prevodovku bolo otázkou niekoľkých sekúnd, s jazdením po ľavej strane to bolo trochu horšie a s dĺžkou auta si niektorí z nás pri parkovaní neporadili až do konca výletu.
Prvé kilometre ubehli rýchlo a hladko, auto bolo napriek svojej hmotnosti prekvapivo živé. Prvé zápchy v dôsledku dovoleniek ale na seba nenechali dlho čakať. Tokio v tomto smere nesklamalo a jeho prejazdu sme venovali takmer tri hodiny. Diaľnica sa za Tokiom uvoľnila a až na občasné "štople" (autobus predbiehajúci rýchlosťou 100 km/h nákladné auto, ktoré rýchlosťou 98 km/h predbieha dodávku idúcu 97-99 km/h) bola cesta príjemná.
|
Ďalšia zápcha nás zatihla ráno pri Osake. Ubrala nám ďalšie dve hodiny. Napriek tomu sme krátko po obede dorazili do Amanohašidate a vybehli na kopec. Z neho je možné uvidieť "most do neba". Jeho pozorovanie je dosť záludné. Ide totiž o veľmi dlhý a uzučký poloostrov. Ak sa na neho pozriete dole hlavou a more si predstavíte ako oblohu, dívate sa na čosi, čo by vzdialene mohlo pripomínať avizovaný most. Scenéria je to napriek mojim fotografiám naozaj nádherná.
V Amanohašidate sme strávili zbytok dňa až do súmraku. Nájsť hotel bolo triviálne, pretože sme v ten deň už okolo neho prechádzali. Druhý deň ráno sme mali ambiciózny plán - odštartovať už o piatej. Nakoniec sme sa vyhrabali z mesta pred šiestou a zamierili do Osaky. Tam sa dvaja pražskí členovia tímu od nás oddelili a my sme sa pohli do Nagoje. Žiadne zápchy, slniečko, pohoda v aute aj na ceste. Netrvala však veľmi dlho.
|
Navigácia po japonských cestách je ľahká aj ťažká zároveň. Ľahká, ak máte GPS navigačný systém. Ťažká, ak v aute nie je nikto, kto by ho dokázal ovládať. Bol to náš prípad. Nagoja je obrovské mesto a naša ruská navigačná bojová jednotka bežala na plný výkon. Ale keď sme už na piatej križovatke po sebe odbočili doprava (čo je rovnako nepríjemné, ako u nás odbočovanie doľava) a vracali sme sa neustále na rovnakú hlavnú cestu, začali sa ozývať hlasy, ktoré spochybňovali jej kvalitu.
Po hodine blúdenia sme pribrali medzi seba ďalšieho Ukrajinca a konečne sa dostali na Nagojský hrad. Je to síce iba rekonštrukcia (pôvodný bol zničený v roku 1945), ale múzeum v ňom obsahuje kompletnú históriu tohoto hradu a ponúka dobrú exkurziu do minulosti. Počasie bolo skvelé, ale hrad preplnený. V taký slnečný deň nás lákal neďaleký pacifik.
|
V pláne na ten deň sme mali ešte návštevu neďalekého šintoistického chrámu v zálive Mikawa, ktorý sa nachádza na ostrovčeku blízko brehu. Ostrov je známy svojou večne zelenou vegetáciou a s brehom ho spája dlhý most. Bol práve odliv a tak bol breh posiaty stovkami Japoncov, ktorí si zbierali mušle na večeru. Za peniaze... Na ostrove nás zastihol súmrak a hlad. Zašli sme teda do neďalekého hotela na večeru. Až neskoro sme zistili, že tá reštaurácia je trošku vyššej kategórie, než aký odev sme mali na sebe. Tak sa zase Japonci naučili niečo o gaidžinoch (japonské nie veľmi lichotivé pomenovanie pre cudzinca). Malo to ale aj svoju svetlú stránku, boli sme umiestnení do totálneho separé.
Po večeri nastalo hľadanie nášho hotela. Navigátori zvolili skratku, ktorá bola oproti normálnej ceste asi o 50km dlhšia a viedla po najfrekventovanejších nagojských cestách. Nakoniec sme sa vyčerpaní po asi dvoch hodinách dostali k hotelu, ktorý bol zase (paradoxne k predchádzajúcej reštaurácii) trochu nižšej triedy, než sme čakali. Ráno sme sa stretli s Čechmi, ktorých sme zanechali v Osake a vydali sa na cestu späť.
Na ceste nazad bolo dobré, že bola nudná. Zápcha pri Tokiu nás už nerozhádzala, auto sme stihli vrátiť načas. Celkovo sme prešli takmer 2000km, väčšinou po diaľniciach. Na diaľničných poplatkoch sme zaplatili vyše desať tisíc korún, za naftu sme dali asi polovicu z tejto sumy. Nikomu sa nič nestalo a videli sme všetko, čo sme chceli vidieť. Na stupnici od jedna do desať dávam tomuto výletu 9 bodov.
