Spomínam si na jeden z ich prvých koncertov v Prahe. Bol to klub Delta, rok tuším 1999. Obrovský klub kdesi na periférii. Zohnal som ďalších šiestich kamošov a strávili sme viac než hodinu v pražskej MHD, aby sme ich počuli. Koncert dopadol tak všelijak. Celkovo bolo v sále asi iba desať divákov, napriek tomu sa nám podarilo vyprosiť viacero prídavkov. To bol prvý aj posledný komorný koncert Chiki Liki Tu-a, na ktorom som bol. A bol super.
|
Spomínam si aj na prvý koncert I.M.T. Smile v Prahe, tak isto ako na prvý pražský koncert Jany Kirschner. Na oboch som cítil trému, neistotu, strojenosť. Oproti tomu relatívne neznáma a amatérska kapela hrala suverénne, pretože to, čo hrali, vychádzalo z ich srdca a nebolo to iba nacvičené. A to potvrdzujú dodnes.
Nehanbia sa dať do vlastnej skladby vsuvku od Kiss, Aerosmith, či Beegees. Kľudne použijú úvod z "Mama I'm coming home" od Ozzyho ako záver svojho najväčšieho hitu. Veď o nič nejde, je to zábava. Každý ich koncert je unikátny (a ak nie je, nehovorte mi to a nechajte ma žiť v tomto krásnom sebaklame). Dokážu tínedžerom doručiť country hudbu a zarytým depešákom mierne falšovaný metal.
|
Ale čo si na nich vážim najviac ? To, že chlapci sú aj po relatívnych úspechoch stále oboma nohami na zemi. To, že hrajú svojím kolektívnym srdcom. A aj keď naživo to nikdy nebude bez chýb, nepochybne všetci traja majú talent, ktorý by im mohla závidieť nejedna slovenská pop hviezda. Navyše, na koncertoch sa aj zasmejete. Najviac si ale cením to, že už tak dlho ich hudba naozaj baví a vedia sa so svojou pasiou podeliť. Stavím sa s kýmkoľvek, že ani jedinému finalistovi "Superstar" toto nevydrží.
