Tomáš Nowak
Môjmu prízraku
Si tu? Je mi zima. Tichá tma. Pobehujem polonahý uličkami. Pusté ulice umocňujú moju prázdnotu. Prosím, si tu?? Dávam sa bežať. S tempom sa zrýchľuje dych, prestávam vnímať paru, ktorú chŕlim čoraz častejšie. Zahnem vpravo. Vysoké domy mi pripadajú ako tajomné príšery. Zasypú ma a ja Ťa nikdy nepoznám. Tak kde si?? Možno som nemal ísť vpravo, v okamihu sa otočím a bežím opačnou stranou. Ak ja raz budem prízrakom, nechám sa nájsť. Osamelý park s vypnutou fontánou. Z pohľadu anjela cítiť túžbu po lete, po novom živote. Lapám po dychu. Nemám veľú výdrž, beh mi nikedy nešiel...ale nevzdám sa. Ale ak... Hlúposť, nájdem Ťa!! Vánok, ktorý som pri behu nevnímal sa mi prihovára Tvojim hlasom. Prudko sa strhnem. Rozpažím ruky, obrátim dlane. Mám Ťa!! Rozbehnem sa smerom, odkiaľ som Ťa počul. Nevidím Ťa... Nenávidím Ťa... Tak si po mňa prosím príď...
