Stalo sa to v sobotu. Vracali sme sa po celodennom výlete z Brna a na začiatku Bratislavy sme si všimli špinavé oranžové krívajúce stvorenie, ktoré bolo kedysi kocúrom. Zastavili sme, zobrali kocúrika a odniesli ho na ošetrenie na našu kliniku.
Po komplikovanej operácii nožičky, sme kocúrika dostali do domácej starostlivosti. Chudáčik mal predpísaný prísny klietkový režim, aby si nožičku príliš nezaťažoval. Lenže niektoré veci sa ľahšie povedia, ako naozaj realizujú.
Klietku som si požičala od kamarátky už deň pred Tristanovým príchodom. Bez problémov sme ju pripravili, dali do nej misky, záchodík, miesto na spanie, ale nepočítali sme s mačacou inteligenciou. Dali sme Tristana do klietky... Nespokojne sa uložil... A o necelé dve hodiny sme ho našli výrazne spokojnejšieho na okne... Otvoril si klietku a presťahoval sa.
A tak to zostalo. Tristan pochopil, že sa nemá hýbať a väčšinu dňa preleží. Nožičku si šetrí a lieči sa. Raz bude opäť behať.
Keď sme Tristana našli, nevedeli sme, čo nás čaká. Či bude prítulný, alebo divoký. Sebavedomý, či utiahnutý. Všetko totiž potláčala jeho bolesť a strach. Bolo to vydesené, nešťastné zvieratko, ktoré sa nesnažilo utiecť pred človekom. Po odchytení, ktoré vôbec nebolo náročné, zostal vydesený ležať najprv na sedadle, potom v prepravke úplne bez pohybu. Živé na ňom boli len jeho oči, ktoré vyjadrovali nekonečný smútok, bolesť a strach.
Takto sa správal aj prvý deň po operácii. Navyše keď zbadal ostatné mačičky a šteňa Lanu, tak sa vydesil ešte viac. Začal syčať na celý svet a celkom úprimne som bola rada, že jeho liečba v najbližších dňoch nevyžaduje žiadnu špeciálnu starostlivosť, či manipuláciu.
Keď som ráno našla sms od Zuzky, že Tristan ušiel z klietky, normálne som sa bála, či na ňu po otvorení dverí na izbe, nezaútočí. Ale Trisinko je zlatíčko. Keď zistil, že v izbe nie sú žiadne mačičky, zato sú tam granulky, vodička, záchodík a miestečko na spanie, povedal si „Tu sa mi páči". A namiesto ďalšieho vrčania spustil inú pesničku. Začal vyspevovať a volať na Zuzku. On nechce byť sám, on má rád ľudí, tak nech sa mu venujú... Toto volanie nieslo ešte prímes niečoho iného. A to bolesti. Bolesť, ktorú lieky proti bolesti neutlmili a tak sme sa rozhodli, pomôcť mu bachovkami. A tie zabrali. A do ďalšieho dňa sa bolesti zrejme stlmili/zmiernili aj hojením a Tristanove miaukanie sa zmenilo. Na veselšie. A prestal sa báť. Báť iných mačičiek, šteniatka Lany či ľudí ako takých. A začal vyžadovať ich spoločnosť.
Keď vidím Tristana dnes a porovnám to s Tristanom pri ceste, sú to dvaja odlišní kocúri. Tento je plný života, optimizmu a lásky. I keď ešte kríva a málo sa hýbe, začína si rozumieť s Baghírom, obtiera sa o Lanu a Zuzku zdraví, keď ju vidí.
Nevieme ešte, koľko potrvá jeho rekonvalescencia, ale vieme, že nech je akokoľvek dlhá, my to zvládneme, pretože Tristan je bojovník.
Tristan je príkladom toho, že mačička vypadne z okna a nepoučí sa. Tí, ktorí by sa mali poučiť sú však ľudia. Podľa rtg snímkov, mal Tristan niekoľko starších zranení, ktoré boli zapríčinené pádom z výšky. Už si mnohé zo svojich deviatich životov minul, napriek tomu, že má len necelý rok, možno ešte menej. Koľko zbytočnej bolesti musel zažiť a jeho pôvodní majitelia sa aj tak nepoučili...
Tristan je už zdravý a čaká na svojich ľudí, ktorí sa mu budú venovať a ktorí mu dostatočne zabezpečia okná...
