Prvé, čo doslova šokuje Európana je rozľahlosť krajiny. Ja som sa cítila vyslovene nepríjemne, ako vo vyhnanstve. Obrovské vzdialenosti, peši sa nikde nedostanete, bez auta ste stratení. Potom som raz náhodou zapla ich program nazývaný Jerry Springer Show a ja som s hrôzou a morbídnou fascináciou pozerala na spodinu USA. Oči sa mi hrčkali. Mimochodom s Markom sme práve asi 5 minút rozmýšľali nad názvom, len aby ste vedeli, že fascinácia netrvala dlho. :-). Pridajte si ku tomu, že som práve prišla do Fresna, Californie, s problémom drog a gangov, vysoká kriminalita, ľudia bez štipky zodpovednosti. Potom som stretla Marka a keď sa ma spýtal, či sa nechcem prestahovať s ním do jeho rodnej Minnesoty, neváhala som ani minútu.
Minneapolis, Minnesota je úplne iná krajina. Aj tu sú síce problematické oblasti, ale je to iba pár štvrtí. Kriminalita je tu koncentrovaná do pomerne malého priestoru severného Minneapolisu, ktorý je žiaľbohu ovládaný gangovým násilím. Ľudia sú tu pôvodom farmári a sú úprimnejší, ako by som povedala, viac pri zemi. Majú svoj zdravý sedliacky rozum a je vidno, že ho využívajú a nenechajú sa oblbnúť kdejakou blbinou.
Mala som príležitosť v rámci svojej bývalej práce cestovať kade tade. Veľa po USA, tiež trochu mimo. A tak som mala jedinečnú možnosť porovnávať ľudí v rámci jednotlivých regiónov.
Začnem snáď Philadelphiou. Bola to moja prvá služobka. Mali sme tam zákazníka - PJM. Ľudia tam boli chladní, odmeraní, až nepríjemí. Nikto nebol s ničím ochotný pomôcť, skôr naopak, hľadali zádrapky, aby sa mohli stažovať.
Skĺznúc dole po východnom pobreží, v New Yorku sme mali kontrakt s MTA (Metropolitan Transportation Authority) a aj napriek tomu, že sa hovorí, že New Yorčania sú chladní, sa mi to vôbec tak nezdalo. Naopak veľká zmes ľudí z rôznych krajín, niektorí zvedaví, niektorí bez záujmu. Jediná zvláštnosť New Yorčanov je ich náchylnosť na sťažovanie. Bola som tam učiť, a keď sa vyskytol problém so zle nastavenými parametrami programu, tak hneď chceli, aby som sa sťažovala koordinátorke, ze si integrátori nesplnili prácu. Problém bol len ten, že koordinátorka nemohla až tak veľa urobiť, lebo integrátori boli niekde úplne inde a plne vyťažení inou prácou a tak by sťažovanie iba oddialilo celú výučbu minimálne jeden deň. Ja som iba zdvihla telefón a zavolala priamo našim expertom do firmy, ktorí mi ochotne krok za krokom pomohli analyzovať problém, nadiktovali presné kroky na nastavenie parametrov a do dvoch hodín sme fičali na všetkých konzolách. Zaujímavý bol aj rozdiel v prístupe ku mne, ako pracovníkovi kontraktnej firmy. Kým vo Philadelphii bola všetko moja vina (aj keď to nebola pravda), tak v New Yorku so mnou skôr sympatizovali. Ale trochu ich prekvapila moja ochota prekročiť rámec svojich povinností. U nich platilo heslo: To nie je moja starosť. Ale na druhej strane som si ich tým dosť naklonila a tak som tam mala veľmi dobré služobky.
V Arizone a aj v Texase sú zase ľudia veľmi ochotní a družní. Na obed sa chodilo skupinovo (vo Philadelphii som chodila úplne sama, v New Yorku s jedným, či dvoma zákazníkmi) a veselo sa džavotalo. V Texase si ma dokonca sekretárka zákazníka pozvala ku nej domov, a keď zistila, že som koniarka, hneď ma odvliekla k susedom obďaleč, kde mali tiež kone. Tam som bola promptne povodená po stajni a neskôr usadená do toho najväčšieho čalúnneného kresla, aké si viete predstaviť (pamätajte v Texase je všetko väčšie) a náležito pohostenná. Ľudia sú veľmi milí a skutočne majú tú južanskú pohostinnosť v krvi. Chlapi, zvlášť v Texase, majú tú tradičnú zdvorilosť. A tí, čo ešte nosia kovbojské klobúky (verte, že sa ich v Texase nájde dosť) ich pred ženami ešte stále úctivo nadvihujú v galantnom geste starosvetského štýlu. Napriek tomu, právne je Texas jeden z najzaostalejších štátov , čo sa týka rovnocennosti žien a ich práv.
Portorikánci, aj napriek tomu, že nepatria do USA ako štát, sú ich teritóriom. Sú typickým produktom latinskej kutúry, ktorú som videla aj v Mexiku aj v Španielsku. Všetko je pre nich leháro, na všetko je čas zajtra, a samozrejme, že nič nie je ich vina. Mala som tam zopár nepríjemných zážitkov, kvôli ich nekompetencii. Asi dvakrát sa dostali ľudia do nemocnice, kvôli ich blatantnej nezodpovednosti (a to iba čo som tam bola ja). Raz skoro uškvarili človeka - údržbára na tretej koľajnici (tá, čo dodáva prúd), druhýkrát skoro utopili údržbára v tuneli počas ich tropických dažďov, keď niekto zázrakom vypol odpadovú pumpu, čo odčerpávala vodu z tunela (a popritom utopili kopec citlivej elektroniky, čo sa musel úplne komplet vymeniť). Vlakoví vodiči často nepočúvali pokyny dispečerov (bolo to ešte v časoch pred verejnou premávkou) a tak raz dipečeri museli núdzovo zastaviť vlak. To malo za následok ploché kolesá na súprave. Ďaľší vlakový vodič nezabezpečil vlak brzdou a po krátkom neautorizovanom vystúpení sa vlak posunul dozadu cez prehodenú výhybku, čo malo za následok zničenie celej výhybky a jej signalizačných senzorov. Bol to projekt na klúč. Som si istá, že nemeckí manažéri si trhali vlasy na hlave. Softvér a hardvér po jeho dokončeníi sedel tri roky na sklade, lebo nemali dokončenú budovu pre dispečerov. Potom sa rozčuľovali, že systém je zastaralý. Proste veselosti nebolo konca.
Aljaška mala najväčší počet ľudí, čo stále žartovali. Neviem, či je to ich ochrana pred zimnou depresiou, lebo zimy sú tu nekonečne dlhé a tmavé, alebo som iba mala šťastie na srandistov, ale v každom prípade ocenili môj zmysel pre humor (vo Philapelphii som sa radšej ani o žarty nepokúsila, zo strachu, že niekoho útlocitného urazím :-)). Ľudia si navzájom ochotne pomáhali. Našla som si tam dokonca aj lokálnu kamarátku, s ktorou sme hodne pochodili po rôznych krásach Aljašky. Aljaščania si tiež radi uťahujú z Texasu. Texas sa rád hrdil, že je naväčším štátom USA (a preto aj to ich príslovie, všetko je väčšie v Texase), ale po prijatí Aljašky do únie v 1959 sa zrazu stali vzdialeným druhým. A tak v jednej Aljašskej reštaurácii som našla toto napísane na jedálnom lístku: „A našich vzácnych hosťov z Texasu, by sme radi upozornili, že keby sa Aljaška rozdelila na polovicu, Texas by sa stal tretím najväčším štátom USA." Ako hovorím, humoristi sú to.
Do Coloráda som už išla na služobku ku kolegom. Ľudia sú tam veľmi otvorení a majú radi prírodu. Kolega prešiel na bicykli celé USA nakríž až dvakrát a beháva maratóny. Druhý kolega je bežkový expert. Takisto sa tam chodilo družne na obed, ako v Texase, či Arizone. Colorado je podľa mňa taký krásny mix, kde sa stretáva pohostinnosť a družnosť z juhu a zároveň zmysel pre dochvíľnosť a zodpovednosť zo severu. Ak by som sa chcela niekedy sťahovať, Colorado by bolo rozhodne hneď na vrchu môjho zoznamu štátov, kde by som rada bývala.
Vcelku si myslím, že Američania sú veľmi príjemní ľudia. Je tu mix ľudí a preto mám pocit väčšej tolerancie. Generácia po generácii sa tu mixovali národnosti celého sveta. A tak sa museli nakoniec nejako zjednotiť. Zjednotili sa ich patriotizmom k Amerike. Možno to znie ako klišé, ale podľa mňa ten patriotizmus nie je až taký zlý. Veľa ľudí si aj napriek patriotizmu udržuje aj svoje tradície. Tu v Minnesote je veľká česká a slovenská komunita. V New Prague sa organizujú na jeseň Dožinky, v Montgomery v lete Koláčky Days. Je tu tiež veľká škadinávska komunita, ktorí si naďalej organizujú svoje festivaly a na Vianoce jedia ich lutefisk. Saint Paul má veľkú írsku komunitu, ktorá v marci oslavuje St.Patrick day a všetko sa zelená. A na deň nezávislosti sa všetky tieto komunity stretnú, aby si zakývali americkou vlajočkou, ktorá je ich domovom a urobili si nefalšované americké barbecue a očili si oči na nádherných ohňostrojoch. Som si istá, že tu žije množstvo blbcov, redneckov, bláznov a podivínov. Ale tí sú všade na svete. Teda snáď až na tých redneckov. Tí sú predsa len asi iba v USA. :-)
