Vezmime si iba také manželstvo. Manželstvo je iba to, čo naša spoločnosť ako manželstvo akceptuje. Manželstvo je spoločný zväzok muža a ženy (a už aj to nie všade platí ;-)) uzavretý pred predurčenou autoritou. Ale samotné prvky manželstvá sa v rôznych kultúrach líšia. Kým západné spoločnosti polygamné manželstvá neuznávajú, tak sú tiež kultúry, kde sú tieto povolené a tradičné. Kto teda určí, ktorý inštitút manželstva je ten najsprávnejší a najpravdivejší? Je predsa smiešne si uzuprovať takéto právo na pravdu.
Našťastie sex vieme definovať celkom presne. Ale ako je to s milovaním? Milovanie je sex, kde sú, okrem fyzického sexu aj prítomne hlboké city pre osobu s ktorou sa milujeme. Samotné emócie sú však oveľa viac riadené mimo našej racionality ako si myslíme. Emócie nie sú racionálne, ani logické. Skôr naopak. Biológia dnes už dokázala, že naše telá sú precízne ovládané chemické továrne v nás. Hormóny na nás vplývajú viac ako si pripúšťame. Stačí snáď spomenúť iba takú depresiu. Nie je to len pocit smútku, ale je to porušenie chemickej rovnováhy v našom mozgu. Takisto príťažlivosť je regulovaná hormónmi. Feromóny, ktoré sme doteraz považovali za doménu zvieracej ríše, sa však prejavujú aj u ľudí. Známa láska na prvý pohľad, a či preskakovanie iskier sú prejavy feromónov v plnej kráse. Takisto aj okamžité nesympatie. To, ako nám budú ľudia „voniať" a priťahovať nás, predurčila naša genetika 9 mesiacov pred naším narodením. Možno aj naše sklony k nevere, či samotné podľahnutie nej.
Ale ako zadefinujeme, čo je to láska. Láska je podľa mňa nedefinovateľná, lebo pre každého človeka znamená niečo iné. Láska je pocit, a pocity sa cítia, nie dávaju na papier. Láska sa nedá zadefinovať legálne, nemôžeme lásku vymáhať násilim, alebo právne. Láska nepatrí do štátnej ústavy, či dokonca ani charty ľudských práv. Viem snáď zadefinovať, čo znamená láska pre mňa. Pre mňa je láska hlavne o tolerancii. Láska pre mňa znamená, že partnerovu prítomnosť vyhľadávam, a nie že sa jej vyhýbam. Láska je, že sa viem vžit do partnerovej situácie a pochopiť aj jeho názor. Láska je, že nemám problém ísť niekam, kam by ma samú od seba v živote nenapadlo (ako napríklad ísť v -20˚C na ryby J). Láska je, že môžem ukázať svoju pravú osobnosť aj so svojími chybami. Tiež si myslím, že definícia lásky, a čo pre nás osobne znamená sa vekom vyvíja a mení. Ale tiež to neznamená, že som pred 20-timi rokmi nebola schopná lásky. Potom je tu ešte rovina delenia lásky. Sú ľudia, ktorí majú pocit, že láska je komodita, trebárs ako kilo múky. Ak požičiam pol kila susedovi, tak mi doma ostane iba pol kila. Ale láska nie je komodita. Ak by láska bola komodita, dala by sa kúpiť voľne na trhu. Preto láska nepodlieha zákonom komodity a delením sa, podľa mňa, nezmenšuje. Láska iba narastá. Podľa potreby. V mojej diskusii som použila príklad detí. Ak máme jedno dieťa a narodí sa nám druhé, to prvé nezačneme milovať polovične, ale milujeme to druhé rovnako ako to prvé. Podľa mňa sa dajú intímne milovať aj dve osoby naraz.
A práve prichádzame ku kritickému bodu nevery. Lebo nevera je práve to najkomplikovanejšie z celého tohto článku. Už iba také zadefinovanie nevery. Niekto definuje neveru už iba ako púhu túžobnú myšlienku po inom. Pre niekoho je to flirtovanie, pre niekoho je to samotná súlož. Preto, čo jeden za neveru už považuje, druhý nemá ani v päte. Ja napríklad flirtovanie za neveru nepokladám, kdežto u môjho partnera je to už balancovanie na hranici. Napriek tomu, že to viem, rada a veľa flirtujem. Podvádzam preto svojho manžela? Nakoľko moje svedomie je čisté, tak tvrdím, že nie. Ale môže človek byť neverný a stále milovať svojho partnera? Ja tvrdím, že áno.
Začnime malou analýzou. Monogamia a promiskuita sú oba evolučné koncepty. Promiskuita je z hľadiska diverzifikácie génov výhodnejšou stratégiou. Zvlášť u druhov, ktoré majú dlhý reprodukčný cyklus a dlhé osamostatnenie potomstva. Z genetického pohľadu, čím je väčšia genetická variabilita, tým sú úspešnejšie a odolnejšie druhy. U ľudí je osamostatnenie jedinca pomerne dlhý proces. Žena, ktorá sa o deti starala, preto potrebovala zabezpečiť pre svoje deti dlhodobého poskytovateľa zdrojov, ochrany a stability. Ale z čiste pragmatického hľadiska, muž nemá záujem poskytovať zdroje deťom, ktoré nie sú jeho. Preto žena potrebovala svojím správaním uistiť muža, že deti sú jeho genetickým potomstvom. Ale je naivné si myslieť, že v minulosti nevera neexistovala. Nevera je tisícročia starý problém, ktorý tu je s nami odjakživa. Poďme na chvíľu naspäť k tomu milovaniu. Takže ako som to zadefinovala to milovanie? Citujem sa (hneď sa cítim dôležitejšie, keď ma niekde citujú J): „Milovanie je sex, kde sú, okrem fyzického sexu, prítomné aj hlboké city pre osobu, s ktorou sa milujeme." Koľko žien sa v manželstve, podľa tejto definície, už so svojími manželmi nemiluje, ale iba má s nimi sex? Vášeň aj láska úplne vyprchala, sú si úplne vzdialení a v podstate sú iba známi neznámi a sú spolu iba zo zvyku, z pohodlnosti. Ale robia to, čo od nich spoločnosť očakáva. Ale sú teda týmto morálne a eticky vyššie ako tí, čo mali sex mimo manželstva?
Ale vráťme sa k pálčivej otázke, či može žena milovať a zároveň podvádzať partnera. Nevera ako taká môže byť samozrejme vyprovokovaná rôznymi problémami v manželstve, ale myslím si, že ani tie bezproblémove manželstvá nie su uchránene. Nebudem sa teraz venovať tým, kde je to problermatické, ale tým, kde to klape pomerne dobre a napriek tomu jeden z partnerov podvedie. Lebo úprimnú ruku na srdce, manželstvo môže mať prívlastky ako stabilné, šťastné, či prípadne harmonické, ale rozhodne nikto nedáva manželstvu prívlastky ako vzrušujúce, vášnivé či adrenalínové. Prečo je sex na začiatku lepší, ako po 15-tich rokoch? Preto, lebo na začiatku máme pritom o jeden pocit viac. Očakávanie, napätie z nepoznaného. Podlamujúce sa kolená. A či si to priznáme, alebo nie, často nám toto po čase začne chýbať. Lebo mnoho rokov bežných starostí a problémov, detí, pôžičiek a práce vedia zovšednieť aj toho najatraktívnejšieho partnera. Pridajme ku tomu už dávno preskúmane, predvídateľné a nemenné, prikoreňme to trošku miernou nudou a problém je na svete. Je to iba normálna ľudská vlastnosť, že často opakované a dobre poznané nás začne nudiť. Nie je to diabolské, nie je to zákerné, nie je to hriešne. Rutina v sexe je ubíjajuca, sex bez extázy neuspokojujúci. Preto si každý hľadá tú extázu inde. Niekto sa s vášnou vrhne na postup v kariére, niekto na svoje koníčky, niekto to rieši čítaním kníh z červenej knižnice. Čo myslíte, prečo majú takú obľubu, napriek všetkým intelektuálnym kydom o ich kvalite? Lebo zásobujú trh presne tým, čo sa ľudom žiada. Niekto to rieši platonickým vzťahom, a túžbou a predstavami. A niekto to rieši priamou neverou. Preto si myslím, že aj partner, ktorý svojho partnera miluje sa môže pošmyknúť. Partnera milujeme kvôli iným kvalitám, ako je sex, ale to žiaľbohu sex neurobí vzrušujúcejším, či viac napĺňajúcim. Ja viem, je to strašne nespravodlivé. Že partner, ktorý nám intelektuálne, povahovo a názorovo vyhovuje, nám nedokáže navždy poskytnúť ten pocit milovania v začiatkoch. Koľkí z nás by to brali ten pocit navyše, s ktorým to bude naveky ako „tenkrát poprvé"? Ruky hore. Viem, že moja sa trepoce div sa mi v ramene nevykĺbi.
Ďaľší problém nevery je spoločnosť. Vždy sa nájde kopec ľudí, ktorí sa do takého vzťahu začnú montovať. Či už sú to dobré mienené rady, alebo iba vlastný pocit morálneho nadradenia, ktorý s radosťou rozdávajú, kde sa dá. Často býva odhalenie nevery chudákovi nevedomému partnerovi sprevádzane extra dávkou spravodlivého zadosťučinenia až skoro radosti. Aby videli tú prvotnú reakciu a mohli sa vytešovať, akí sú oni tí nepoškvrnení. A potom aj neskôr, keď neustále opakujú svoju matru zrady a úpadku štvú podvedeného partnera proti tomu druhému. Veľkohubé kecy o morálke, o hriechu, o posvätnosti manželstva. Oni by sa už aj chceli uzmieriť, aj odpustiť, či začať pracovať na náprave, ale spoločnosť ich hecuje proti sebe. Nevera je medzi troma, maximálne štyrmi ľudmi. Tí by si to mali vyriešiť medzi sebou. Mimochodom, oznámili by ste niekomu, že ho podvádza partner? Ja napríklad nikdy. Lebo to nie je moje miesto a ja v tom vzťahu nemám čo robiť. Ani keby to bola moja najlepšia kamarátka.
Akceptovanie nevery je veľmi ťažká vec. Je to preto, lebo mnoho ľudí miluje egoisticky. S podmienkami. Skutočná láska, by podľa mňa mala byť bezpodmienečná. Ale vedieť bezvýhradne milovať partnera aj s jeho chybami vie iba málokto. Dokázať dať partnerovi skutočnú voľnosť (nie iba rečami) je to najťažšie. Vždy ma mierne pobaví, keď vidím, či počujem ako ženy zakazujú svojím mužom všímať si iné ženami, chodiť na striptíz, či pozerať porno. V konečnom dôsledku je zakazovanie hocičoho aj kontraproduktívne, lebo ako vieme z histórie, zakázané ovocie najviac chutí. Vernosť sa nedá vynútiť násilím. Vernosť musí plynúť z rozhodnutia partnera. Preto nemá význam robiť podozrievavé žiarlivostné výstupy partnerovi. Iba ho zbytočne odtláčame od seba svojou nedôverou. A tak ja nič nezakazujem, ani neprikazujem. Môj manžel je dospelý človek a tak sa ku nemu aj správam. Sám musí vedieť, čo je pre neho a pre nás vzťah akceptovatelné a čo nie. Jeho prípadná nevera by ma určite nejako hlboko nezranila. Bolo by to také povrchové zranenie. Ako sa tu hovorí, bruised ego (modrina na egu). Ak už so mnou nechce byť, opustil by ma tak, či tak. Ak to bolo pošmyknutie, sme iba ľudia a mýliť sa je ľudské. Ak to bolo z nudy, nuž, čo už k tomu možem povedať, aj ja sa niekedy nudím. :-DD Rozhodne by som jeho neveru nepovažovala za diabolské, či dokonca si myslela, že to urobil naschvál, aby mi ublížil. Zamilovať sa do niekoho iného sa naschvál nedá. ;-DD. Možno si teraz myslíte, že toto hovorím, lebo ho nemám rada. Ale opak je pravdou. Pri Markovi konečne pociťujem tú bezpodmienečnú lásku. Takú, že viem, že by som ho dokázala nechať odísť, keby som vedela, že už so mnou viac nedokáže byť. Iste, bolelo by to, ale ja sa už tejto bolesti nebojím. Viem, že by som ho mala navždy vo svojom srdci, ale tiež aj to, že by som dokázala ísť ďalej svojím životom. Možno preto tuším, že nikdy neodíde, lebo inuitívne cíti, že svoju lasku dávam celým srdcom, ale nedusím ho ňou.
Napriek mojim otvoreným názorom som manželovi neverná nebola. Nie preto, lebo by Mark zúril a nedokázal to spracovať. Síce by to trvalo dlhú dobu, a naše manželstvo by sa určite otriasalo v základoch, ale prežilo by. Nie preto, lebo si myslím, že je to hriešne, diabolské, nemorálne, či zavrhnutiahodné. Nevera je podľa mňa ľudská a dokonca pôjdem aj ďalej, a poviem, že pochopiteľná. Nie som mu neverná, lebo som zistila, že to nepotrebujem. Že keď sa niekedy nudím, flirtovanie mi úplne stačí a nemám potrebu to hnať ďalej.
A čo taká etická nevera? Čo keď obaja partneri mimomanželský sex dobrovoľne akceptujú bez problémov? Je vtedy nevera zradou? Viem, že existuju manželské páry s otvoreným sexom, swingeri, či prípadne komunitné „manželstvá" skupiny ľudí. Podľa mňa tieto vzťahy môžu celkom dobre existovať, nie sú ani nemorálne, ani diabolské a nemali by sme sa do nich miešať nejakou falošnou morálkou, či odsudzovať ich. Iba samotní ľudia, ktorí sú súčasťou tohto vzťahu vedia, či sú tieto dostatočne uspokojujúce a akceptovatelné, alebo nie.
Mimochodom, kam by ste zaradili explicitné erotické sny s inými ľudmi, pri ktorých máme orgazmus? Je to nevera? Ak áno, prečo?
