Anjeli sa niekedy rodia do komplikovaných situácií. Bolo totak aj v prípade toho môjho, Brianky. Brianka sa narodila tri dni pred našousvadbou a nemali sme o tom s Markom ani potuchy. Mark býval s Briankinou mamouiba ako spolubývajúci. Delili sa o náklady na bývanie a žili si svôj životkaždý zvlášť. Nebol to vzťah romantický, ale jedného dňa ich v slabej chvíliprekonali emócie. Na druhý deň im bolo obom jasné, že prekročili tú nepísanúčiaru, a Mark sa odsťahoval. Viac sa už nestretli. Aké bolo naše prekvapenie,keď rok po našej svadbe prišli Markovi papiere, že sa má dostaviť na súd, navyrátanie výživného. Bola to prvá zmienka o anjelikovi. Anjelik vtedy vo mnerozpútal množstvo nepekných emócií. Hnev na Marka, že sa nevedel udržať (Markmá dve deti z predchádzajúceho vzťahu, o ktorých som vedela a z ktorými som samusela vyrovnať, ale toto, toto bola v mojich očiach rana pod pás), hnev nanespravodlivosť systému, lebo výživné tu v USA nie je sranda. Dohromady Markmusel začať platiť 1700 dolárov mesačne na tri deti, tiež sme dostali na krkdlh z predchádzajúceho roku, keď sme ešte nevedeli, že sa Brianka narodila(9600 dolárov) a finančne nás to posunulo hlboko na dno. Hnev na život, že matakto trestá. Ale postupne som sa s tým vyrovnala. (Človek sa musí, ináč ho toduševne zdeptá.) Mark sa zo začiatku snažil o kontakt, ale matka sa sťahovalaskoro každý polrok a my sme nikdy nevedeli, kde práve býva, či jej číslotelefónu. A tak to Mark vzdal, napokon, nemal ku Brianke, či jej matke, v tomčase žiadny vzťah.
Potom zrazu, pred siedmimi rokmi prišiel z Kaliforniepapier. "Hľadáme vyše roka otca Brianny, ak ste to vy, prosím, ozvite sa na takéa také číslo." (Horkého smiechu som sa nezdržala, lebo od Marka pravidelnedostávali na Brianku nemalé peniaze). A tak Mark zavolal. Aké bolonaše prekvapenie, keď sme zistili, že Brianka už vyše roka a pol býva vpestúnskych rodinách, a súd bude mať konanie na umiestnenie dieťaťa dopermanentnej rodiny. Viete, keď sa človek rozhoduje pre adopciu dieťaťa, trvá muto rozhodnutie pár chvíľ. Určite to nie je tak, že mu je takéto závažnérozhodnutie hodené do lona zo dňa na deň. Nuž, v mojom prípade to tak bolo.Mali sme podpísať papier, že buď teda budeme zvážený ako permanentná rodina,alebo Mark podpíše papier, kde sa vzdáva práv otca. Ja som v prvom momentenevedela, ako mám reagovať. Brianka žiadny zmysluplný kontakt z otcom nemala,ale napriek tomu, predsa len, Mark je jej otec. A v mojom srdci bola iba jedináodpoveď.
A tak po dôkladnom prešetrení našej rodiny sociálnymi úradmia rôznymi úradnými papierovačkami, sme išli na letisko čakať nášhozamaskovaného anjela. Veľké vystrašené oči, cudzí muž na letisku, ktorý je vrajjej otec. Vyzeral tak ako si predstavovala? Neviem, lebo o tom vôbecnerozpráva. A vedľa neho cudzia žena (s chaosom pocitov vo vnútri), ktorá vrajmá nahradiť matku. Ale ako môže ktokoľvek nahradiť matku? A tie veľkévystrašené oči dieťaťa našli iba veľké vystrašené oči dospelého. Vlastné detizatiaľ nemám (z príčin, ktoré možno opíšem v inom článku), a ja som nevedela, čidokážem byť matkou. Pocity, ktoré som nevedela zaradiť. Nemala som tú nenútenúmaterskú nehu, ktorou matky zahŕňajú svoje deti. Ostal mi len silený úsmevčloveka, ktorý nevie čo má povedať, ako má vystrašené dieťa uistiť, ako schovaťsvoj strach a dodať mu sebavedomie. Cítila som sa ako zločinec, lebo tam, kdemal byť vodopád lásky, bola iba vysušená stužka hanblivo oblizujúca chladnékamene.
Postupne som si uvedomovala, aké šťastie som mala, že saanjelik narodil a hanbila som sa za svoje emócie, čo som mala, keď sme sa to dozvedeli.Aké šťastie som mala, že ku nám prišla. Vidím, koľko toho musela obetovať.Najprv nepoznajúc lásku otca, ktorú neskôr objavila. Ale za akú strašnú cenu.Za cenu poznania, že pre zmenu teraz nepozná maminu lásku. Mama s ňou samaúplne prerušila kontakt (vie našu adresu aj číslo, my sme sa už 12 rokovnesťahovali). Ľudia mi tvrdia, že tak je to lepšie. Ale je to lepšie pre koho?Pre mňa, či pre anjelika? Aký hrozný pocit to musí byť pre dieťa, že jeho rodičho už nemiluje a nemá o neho záujem. Brianka sa bráni týmto pocitom blokovaním.O mame nerozpráva a jej minulosť končí pri jej siedmom roku, kedy prišla bývaťku nám. A ja sa nevŕtam. Lebo dúfam, že jedného dňa jej možno vrátim to, čo onadoniesla mne. Spoznanie samej seba a svojej duše.
Pretože ako čas plynie, anjelik postupne odomyká miestnostiv mojej duši a v mojom srdci, o ktorých som ani sama nemala potuchy. Pocity, ktoré som nevedela, že existujú. Eštestále mám pocit strachu, že či tohto jedinca, ktorého mám otesávať, otesávam dotoho správneho tvaru, pretože iba zahmlene tuším, ako ten správny tvar mávyzerať. Ale aspoň viem jedno. Že tam, kde zo začiatku bola iba vysušená stužkahanblivo oblizujúca chladné kamene, tam je teraz vodopád.
