A tak to vyzerá, že na ten klavír predsa len hrať nebudem. Nie je to otázka peňazí, to určite nie. Je to skôr otázka orchestra. Klaviristi sa dostali do pozície sólistov, kde síce majú neobmedzene množstvo nôt na hranie, ale orchester im môže ku tomu byť len podmaz na pár nôt. A tak sa v hudobnej melódii vystrieda veľké množstvo nástrojov, ale väčšina z nich zahrá iba par nôt. A tá melódia ostáva chudobná. Môjmu uchu chýba súzvuk, ale aj kontrast melódii. Pritom klavirista vo svojom sóle kľudne môže hrať falošne až strach a zvyšok orchestra ho svojou limitáciou nemá možnosť navigovať naspäť. Navyše, ja som bola stále extrovert, a spolupráca s orchestrom je pre mňa viac uspokojujúca.
Neberte tento môj článok ako sťažovanie sa. Skôr ako povzdych. Tuším, prečo sa do Piana zaradili diskusie. Myslím, že to nemalo nič spoločné s kvalitou diskusných príspevkov, lebo viem, že ani tvorcovia Piana nie sú na hlavy padnutí a vedeli, že Piano nijak nezvýši kvalitu diskusií (z jednoduchého dôvodu, že nevedia obmedziť, kto si piano kúpi a kto nie). Tiež nepodlieham konšpiračným teóriám, že Piano ma za hlavný cieľ ukončenie anonymity diskutéra. Podľa mňa je to iba taký okrajový úžitok, lebo verím tomu, že väčšina diskutérov sa dala odkryť aj za čias bez Piana (ak bolo veľmi treba). Nie, je mi úplné jasné, že keď sa na to človek pozrie logicky, tak účelom bolo skutočne zredukovanie diskusií. Nie za účelom skultúrnenia, ale za účelom skutočného zníženia diskusnej aktivity.
Stačí sa pozrieť, aké boli diskusné aktivity pred a po Piane. V SME si nasadili vysokú latku a po aplikačnej stránke majú kvalitne spracované diskusie. Ale za každou dobre vykonanou vecou stojí veľké množstvo zdrojov. Či už programátori, administrátori, ale v neposlednej rade aj hardware a záložné servery. Zálohuje sa posledných 4000 aktívnych diskusií. V čase písania tohto článku sa na www.diskusie.sme.sk (všetky diskusie) zálohovalo od začiatku januára. Neviem, aký je všeobecný priemer pre počet diskusných príspevkov pre diskusiu, ale z pozorovania viem, že bol dosť vysoký. Preto si myslím, že SME muselo vyčleniť dosť veľkú sumu na údržby diskusií a serverov. Podľa mňa táto suma začala byť neúnosnou a rozhodne prevažovala nad výnosmi z reklamy. Zvlášť, keď uvážime, že diskutéri (podľa SME) tvorili iba tretinu čitateľov, ale 100% záťaž na úschovu. Teda ich pridaná hodnota bola v očiach SME skoro neexistujúca. Iste, diskutéri spravili diskusie zaujímavými, dodali informácie, ale z hľadiska financií, stáli SME viac, ako bol ich prínos. Preto Piano bolo elegantným spôsobom na oklieštenie diskusií bez nejakého drastického zákroku. Jednoducho sa dá argumentovať tým, že väčšina ľudí si nezaplatili balík, dostali pár príspevkov zadarmo a predplatilo si iba pár ľudí. Dokonca si myslím, že tvorcovia Piana (a vedenie SME) malo presne takéto očakávanie a preto si myslím, že Piano bolo veľmi úspešné. Ako SME diskusie budú umierať, údržba diskusií sa bude stávať viac nenáročnejšou. Strata diskutérov bola teda podľa mňa zámerom a nie nechceným a nedomysleným krokom. Preto si myslím, že na rozdiel od tých optimistov, čo tvrdia, že Piano neprežije, ja si myslím, že sa tu usídli na trvalo. Žiaľ.
Hovorím žiaľ, lebo tí, čo boli najviac postihnutí sú práve blogeri. Boli sme podľa mňa takzvaný „collateral damage", nechcený pešiak v cielenej paľbe. Diskusie pod blogmi sa nedajú oddeliť od diskusií na SME, lebo bežia na jednej platforme (a stále bežali, aj pred prepojením blogu s diskusným kontom, ako to niektorí mylne pochopili) a nedajú sa veľmi jednoducho (bez vyrobenia úplne odlišnej platformy a teda dodatočného kódovania a programovania) oddeliť. Blog bol kedysi sociálnym experimentom SME. Podľa mňa dobrým, ináč by som sa samozrejme nezapájala. Aj napriek tomu, že mal v istej dobe úspech, a do istej miery ma stále (väčšina nominácii na Novinársku cenu v kategórii Blog sú práve SME blogeri a doteraz ju vždy vyhrali), mám skôr pocit, že tento experiment je už za zenitom a ide už viac menej svojou zotrvačnosťou úspechu, ktorý Blog SME určite dosiahol.
Oklieštenie diskusií v prípade blogov sa rozdelilo do dvoch kategórií. Blogeri, čo túto zmenu situácie vítajú všetkými desiatimi, a blogeri, ktorých táto zmena odradí a vezme im motiváciu. Ostanú preto ľudia, ktorí nepíšu pre diskusie. Častokrát sú to autori, ktorí nedokážu prijať žiadnu kritiku, autori, ktorí brali povolenie diskusie ako nutné zlo. Autori, ktorí často svoje články ignorujú. Práve títo neprodukujú najlepšie články a sú presvedčení o svojej jedinej pravde, ktorá neznesie odlišné argumenty. Práve oni nám budú s o to väčšou radosťou pchať svoje demagógie do gágora. Áno, som si vedomá výnimiek, ktoré nepotrebujem spomínať. A potom je tiež vidno ďalší fenomén blogov. Tí, ktorí nie vždy píšu stelárne (neberte toto ako kritiku, sme tu poväčšine amatéri), ale sú otvorení kritike a diskusii. Práve tí, ktorí počúvajú spätnú väzbu, učia sa diskutovať, ale aj načúvať, práve u tých zaznamenávam autorský rast. Všimla som si pár ľudí, ktorí mali možno ťažké začiatky, ale ktorých písanie sa začalo zlepšovať. O to práve my, blogeri prídeme. O tú spätnú väzbu. Zvlášť my, ktorí o to skutočne stojíme. Áno, radím sa ku tým, ktorí boli stále otvorení diskusií. Pre diskusiu pod mojim článkom som bola ochotná vstať ráno o tretej, aby som bola v tom najväčšom virvare.
Diskusie pod blogmi sa tiež odlišovali aj tým, že boli viac komunitné. Stretávali sa tu diskusné nicky, ktoré sa navzájom poznali a ktoré čosi znamenali (niečo ako trademark), priateľstvá, ktoré sa tvorili na základe názorových zhôd, ale tiež aj oponenti, ktorých sme si vedeli vážiť, aj napriek názorovým nezhodám. Myslím, že dnešní noví blogeri budú prichádzať o dosť. Práve o ten pocit diskusnej blogovej komunity, ktorá bola úzko spojená. V blogových diskusiách som si našla priateľov, ktorých som stretla aj v reálnom svete (nie že by tí virtuálni znamenali menej, to nedajbože). Priateľov, ktorí obohatili môj život. Verím tomu, že toto bude pod Pianom zriedkavejšie. Piano nedovoľuje práve uvoľnenú komunikáciu typu skutočnej názorovej výmeny. V diskusiách nás bude nielen menej, ale sa aj menej prejavíme, nebudeme plytvať príspevkami na prekáranie, ale napíšeme iba k pár veciam. Ja viem, že nie je povinnosťou SME blogov poskytovať kaviarenskú pohodičku, ale predsa len, bolo to veľkým magnetom pre zapojenia sa do blogov na SME. Pre nás, amatérov, bola práve táto komunita odmenou. Motiváciou na písanie, na zlepšovanie sa.
Nie neprestanem písať, ani nebudem robiť rebelské kroky a ostentatívne protesty proti Pianu. Chápem SME, chápem ich kroky. To neznamená, že mi nie je ľúto, za starými dobrými časmi bez Piana. Som nekonečne vďačná, že som si mohla nájsť priateľov medzi vami, diskutérmi. Nebudem menovať nicky, je to zbytočné, tie, ktoré sú bližšie k môjmu srdcu vedia, ktorí to sú. Či už serenádni rytieri pod bralami, alebo sliepky neznášajúci koniari, či pripadne tí, čo mi pomáhajú s gramatikou v článkoch. Vlastne celú tú škôlku (ako to raz niekto nazval), ktorá sa tu na týchto diskusiách hrávala. Dúfam, že to tu úplne nevzdáte a prídete si zabrnkať sem tam aj pod môj článok.
