Myslím si, že terminológiu au-pair asi predstavovať nemusím. Ale predsa len iba rýchle zhrnutie pre neznalých. Au-pair je väčšinou študentka, v každom prípade mladá žena (chlapci sú značná minorita) od 17 do 27 rokov, ktorá sa príde starať o deti. Nedostáva plat, ale vreckové a je tam hlavne za účelom zdokonalenia si jazyka. Au-pair má presne určené povinnosti a práva. Nemala by pracovať viac ako 30 hodín, musí mať voľné aspoň dva dni v týždni, rodina jej musí umožniť čas na štúdium jazyka v jazykových kurzoch, nesmie robiť večernú prácu viac ako 2 večere v týždni a mala by robiť iba ľahké domáce práce (napríklad pranie, či žehlenie pre celú rodinu, umývanie okien, leštenie parkiet a iné práce netýkajúce sa detí by nemali byť vyžadované). Dostáva 65 libier týždenne (ja som ešte za mojich čias dostávala 30).
Možno sa, tak ako ja, pozastavíte, že prečo teda taká nadradenosť voči au-pair dievčatám. Všimla som si, že hlavne z našej mužskej populácie. Nuž, je to preto, lebo zlé jazyky tvrdia, že au-pair robí ešte jednu službu navyše, nepopísanú v jej formálnych povinostiach. A tou je samozrejme prevádzanie sexuálnych služieb domácemu pánovi. Obávam sa, že je to skutočne iba ohováranie našich ohrdnutých chlapov. Áno, uznám jednu vec. Väčšina dievčat tu ostane natrvalo. Dá sa dohromady s nejakým angličanom a buď sa tu vydá, alebo sa nakoniec rozídu a ona sa vráti domov. Málokedy je to však s domácim pánom. Toto si agentúry strážia skutočne dobre. Nezabúdajte, že au-pair dievčatá pochádzajú aj zo západných krajín a au-pair v UK existovali oveľa dávnejšie, ako sa začali otvárať naše hranice západu v 89-tom.
Podľa mňa je to iba normálne. Mladé dievča odchádza niekam dlhodobo akurát vo veku, kedy je úplne prirodzené si robiť parterské zväzky do budúcnosti a tak si myslím, že to nijak nenaznačuje, že by sa správali ako šľapky. Myslím si, že chlapci majú snáď aj problém s tým, že im šikovnejšie dievčatá odchádzajú preč a im sa znižuje možnosť výberu a že naše dievčatá uvidia aj iné správanie chlapov, ktorí sa vo väčšine prípadov k dievčatám správajú korektnejšie a vedia si oceniť slovenskú výchovu dievčat a ich ochotu robiť domáce práce. Pre nich je to bonus, pre naše dievčatá je bonus, že si to chlap vie oceniť a nebrať to ako samozrejmosť vo vzťahu. Veľa dievčat, aj keď sa vráti domov, má vyššie nároky na partnerský vzťah a to sa už veľa mužom nepáči. Zvlášť je problém, ak to bolo dievča z vidieku, kde žiaľbohu ešte stále prevláda pocit mužskej nadradenosti.
A tak ja sa nebojím povedať, že áno, bola som au-pair. Dokonca až dva roky v dvoch rôznych rodinách. A čo som si z môjho pobytu odniesla ja? No STD to určite nebolo ;-DD. Hihi, žartujem. Áno, mala som aj ja anglického priateľa. A nakoniec to aj tak nedopadlo dobre. Ale to je iba tak pomimo. Podľa mňa mojou najväčšou školou naučiť sa byť zodpovedná sama za seba. Nikto vám nič nedá a tak je to plávaj, alebo sa utop. Samozrejme, že som získala aj výbornú znalosť angličtiny. Tiež som sa naučila postaviť sama za seba. Moja prvá rodina ma strašne zneužívala. Domáca ma využívala na všetky možné aj nemožné práce. Musela som dokonca aj dom vymaľovať. Častokrát mi nezaplatila, lebo sa vyhovorila, že si myslí, že nedokážem šetriť a že mi to dáva priamo do školy. Až neskôr som zistila, keď mi nedali cetrifikát zo školy, že tam nedala ani penny. Nakoniec som sa sťažovala agentúre a keď agentúra skontaktovala domácu, tá na mňa strašne nakydala a promptne ma vyhodila (asi 6 týždňov pred ukončením zmluvy). Neskôr som sa dozvedela, že mala z toho problémy. Poznala som dosť au-pair dievčat aj zo západných krajín a tie veru tieto problémy s rodinami mali pomenej. Vedeli si svoje vypapuľovať a byť asertívne.
Druhá rodina začínala sľubne. Dostala som dvakrát viac vreckového, ako bolo vtedy odporúčané, rodina mala pomocnicu, čo chodila upratovať dom a tak ja som sa skutočne starala iba o deti. Alex 6 rokov, Bella 12 rokov. Problém nastal vtedy, keď som si uvedomila, že Bella začala mať známky anorexie. Mala všetky príznaky a ja som to povedala domacej. Tá mi prikázala, že ja ju musím kontrolovať, aby jedla a hlásiť jej, keď neje. A tak nastal zlom. Mladá ma začala nenávidieť a robila mi strašné prieky a naschvál vytvárať situácie, aby ma dostala do šlamastiky. Nakoniec krv bola bližšia ako voda. Zhodou okolností to bol práve domáci, ktorý sa ku tomu postavil pragmaticky, ale väčšinou nebol doma a tak to nemohol ustrážiť. Ale z tejto rodiny som nakoniec odišla ja (asi mesiac pred ukončením zmluvy a po mnohých pokusoch o znormalizovanie vzťahov medzi mnou a domácou), lebo som si začala uvedomovať, že ja nemusím byť ničí fackovací panáčik.
Alex bol na mňa veľmi naviazaný, párkrát sa aj pomýlil a volal ma mama, čo domácu dosť štvalo (čo bolo dosť pochopiteľné). Keď som sa balila, Alex prišiel za mnou do izby a rozplakal sa mi tam, že či odchádzam kvôli nemu, že bol zlý chlapec (verte, že som plakala s ním a že som neverila, že deti si skutočne takéto veci myslia). Ja som ho utešovala, že nie je a že príde nová au-pair a on mi plakal, že som mu sľúbila, že sa prídem pozrieť na jeho školské vystúpenie, čo nacvičovali, a že ja tam nebudem. Musím povedať, že som sa vtedy cítila otrasne. Je strašné vidieť, ako hlboko môžeme deťom ublížiť, lebo nemáme iné východisko. Dodnes ma to veľmi mrzí.
Tiež som prišla na to, že by som nedokázala svoje dieťa zveriť au-pair. Sú to mladé dievčatá, ktoré veľa toho o živote nevedia. Viem, že sa väčšina snaží byť dobrými au-pair. Ale ich názory sú väčšinou dosť vyhranené, nenaučili sa ešte umeniu kompromisov a riešiť komplikované situácie ohľadom komunikácie v rodine. Sama som bola veľmi neskúsená a naivná. Dnes by som mnoho situácií, ktoré sa vyskytli v jednej aj druhej rodine riešila úplne ináč.
Osobne bol odchod do Anglicka môj útek pred sebou. V čase pred mojím odchodom sa pre mňa zomlelo strašne veľa vecí, ktoré som nedokázala v tom čase normálne spracovať. A tak vzdialenie sa z krajiny, v ktorej tieto problémy nastali, sa mi vtedy javilo ako logické riešenie. Háčik bol iba ten, že problémy majú tendencie byť osobné a sú viazané na osobu a nie krajinu. Ale to som zistila až neskôr. Stále tvrdím, že môj pobyt v Anglicku bol najhorším obdobím môjho života. Dva dlhé depresívne roky. Ale rozhodne ich neľutujem. Lebo musím tiež uznať, že mi do života dali najviac ponaučení a nájdenia svojej integrity.
Čo sa týka tých šľapiek, tak najväčšia au-pair šľapka, čo som kedy v Anglicku videla bola zhodou okolností Francúzka, ktorá mala každý druhý deň iného chlapa v posteli, ale na domáceho si netrúfla ani ona. :-D
