Ale začnem po poriadku. Čo je ženské? Čo nás robí ženou? Je to nejaký súčet charakteristík? Podľa mňa nie. Po prečítaní tých 60-tich bodov som sa, ako tradične, len pousmiala, lebo už dávno viem, že ženou nie som. Mam síce ženské pohlavné ústroje, ale tam všetky podobenstvá so ženou nejako končia. Som stelesnením toho, čoho sa (podľa ženských časopisov) majú ženy v manželstve vyvarovať.
Som absolútny model ženy, ktorá sa vraj zanedbáva. V manželstve som pribrala. V kúpeľni mám presne štyri kozmetické výrobky. Šampón, kondicionér, sprchovací gél a krém na čistenie tváre. Ku kaderníčke nechodím, vlasy si nefarbím a je mi viac-menej jedno, že mám skunkovský pás na jednej strane hlavy. Sem tam sa zamyslím, že či to nenafarbím, ale hneď za tým si predstavím, že to budem musieť potom farbiť pravidelne a strasie ma. Tam moje zamyslenie nad zmenou farby aj končí. Fén nevlastním (teda vlastním, je v stajni pre kobylu), dakde mi prachom zapadáva kulma a aj klasické natáčky. Ráno od momentu keď vstanem až po odchod z domu dávam pravidelne 15 minút. Nemaľujem sa, hoci vlastním make-up, nechty si namaľujem, ba čo horšie, obhrýzam si kožku pri nechtoch. Obočie si netrhám, bobra neholím*, holím sa iba pod pazuchami (tak raz za dva tri dni), nohy v zime neholím a v lete raz za tri štyri dni, aj to len pre to, lebo som sa poddala spoločenskému tlaku. Vlasy nosím v drdole, či voľne spustené, pripadne zapletám do copu (keď sú už tak tri dni neumyté a mne sa ich nechce umývať). Zarábam viac ako manžel, domov sa vraciam neskoršie ako on a unavená, lebo momentálne pracujeme na veľkom projekte a teda nevarím (alebo len zriedka, pričom variť viem vynikajúco) a upratujem, iba raz za týždeň. Riady v drese ma netankujú, ak niekomu vadia, vedia ako sa umývajú. Napriek tomu sa v špine netopíme. Hneď po príchode z práce sa prezliekam do tých najviacobavaných teplákov. Módu nepoznám a keď sa ma spýtate na šaty nejakej celebrity, budem na vás iba vyplašene pozerať ako jeleň osvetlený diaľkáčmi. Nosím jedny náušnice od 18-tich rokov a mením ich iba keď sa musím niekde vyfintiť (čo je veeeľmi zriedkavo), kabelku nosím presne jednu, až pokiaľ sa nerozpadne. Sexy prádielko nevlastním. Kabát mám už štyri zimy, je kvalitný, teplý, nemám príčinu ho meniť. Ak mi sadnú dobre rifle, budem ich nosiť až do zodratia a kupovať presne tie isté až pokiaľ ich neprestanú vyrábať (ešte sa tak nestalo). Nákupy úplne neznášam. Ak šoférujeme spolu, delíme si to 50/50. Šperky ma nijak nevzrušujú, čokoládu síce rada mám, ale viem ako sa kupuje. Kvety neočakávam, na darčeky si nepotrpím.
Teraz asi chudáčika môjho manžela ľutujete a ja vám to nezazlievam. No napriek tomu, že by vlastne už dávno mal byť u inej, asi niečo robím zle, lebo on furt nie a nie odísť J. Sme spolu 18 rokov, manžela stále vzrušujem, sex nás spolu stále baví, dokonca priznám aj takú strašnú vec, že v noci zaspávame v lyžičkovej pozícii a ráno sa v nej budíme.
Ako môže teda taká neženská žena, ktorá porušuje úplne VŠETKY pravidlá ženskej biblie, vôbec mať normálny vzťah? Poviem vám teda, ako manželstvo praktizujem ja.
Nekladiem si filmové (knižné) manželstvá (vzťahy) na piedestál. Uvedomujem si, že dokonalé, perfektné manželstvo neexistuje. To, čo nám ukazujú v telke je BS a ja sa tým nedám zviklať. Každé manželstvo má svoje osobité problémy, vo vzťahu ich treba riešiť a nie utekať pred nimi. Ak definitívne ustane snaha (z hociktorej strany) o riešenie problémov, je po vzťahu. A my teda riešime, aj keď niekedy búrlivo.
Férovosť. Ako v každom inom vzťahu, aj v manželstve musí fungovať férovosť. Ja som síce feministka, ale napriek tomu som to ja, čo vedie domácnosť, upratuje v sobotu, robí prádlo, drží účty. Možno si poviete, že si odporujem, ale ono je to iba fér. Mark pracuje fyzicky (je mechanik) a ja pracujem pri počítači. Bolo by nefér od neho chcieť, aby prišiel domov, hoci aj skôr ako ja a upratoval. Máme to podelené. On sa stará o trávnik a autá, ja o dom. Keby to však bolo opačne (že ja pracujem manuálne a on duševne), plne by som očakávala, že upratovať bude on. Na druhej strane je férový aj on a vie, že keď sa na upratovaní nijak nepodieľa, tak nikdy nepindá, ak upratané nie je. Tiež nemám problém mu doniesť pivo z chladničky, lebo zase niekedy donesie on niečo mne (nie pivo).
Dôvera. Nedokážem si predstaviť, že by som manželovi čokoľvek šmírovala. Telefón, poštu, vrecká. Je to pod moju úroveň. Dokonca tvrdím jednu vec. Mne nevadí, keď mi ľudia klamú. Oni sú tí, čo klamú a ak majú svedomie, musia sa s tým oni vysporiadať. Hryzúce svedomie je, podľa mňa, ten najväčší trest. Mimochodom, preto sa toľko ľudí, ktorí sa nejako pošmyknú, prizná. Lebo už nedokážu znášať svoje vlastné svedomie a priznaním sa im uľaví. Preto ani nejako hlbšie neskúmam, či mi niekto klame, alebo nie. Beriem všetko tak, ako mi to tvrdia a verím im. Nevadí mi, ak ide manžel von s kamarátmi, nestarám sa, kam idú, a ak idú na striptíz, kľudne mi to môže povedať, lebo ja mu brániť nebudem. Nevadí mi, ak sa obzrie za inou. Ak ma miluje, tak nič neurobí, ak ma nemiluje, tak sa môžem aj poskladať a milovať ma nebude. Čiže absolútna dôvera a voľnosť. Zaujímavé je to, že manžel už von s kamarátmi veľmi chodiť nechce, na striptíze nebol už ani nepamätám. Vraj so mnou sa cíti lepšie (v teplákoch ;-))
Vedieť si uznať chybu a ospravedlniť sa. Sme ľudia. Robíme chyby. Niekedy hlúpe, niekedy závažné. Čo sa stalo sa už neodstane. Ostáva teda iba bod jedna. Ak sú z chyby nejaké dozvuky, riešime. Ak nie sú, je lepšie si uznať chybu, ospravedlniť sa a odpustiť. Rýpanie sa v minulých chybách je zbytočné a kontraproduktívne, treba stále pozerať dopredu.
Mať vlastné sebavedomie. Netýram muža otázkami, ako vyzerám v tom či onom, mám zrkadlo. Mám vlastné oči. Viem, že som pribrala, ale viem, že sa aj napriek tomu na mňa manžel vie hladno pozrieť a teda nemusím sa ho infantilne pýtať, či sa mu ešte páčim. Nepýtam sa ho ani debiliny typu: Miluješ ma ešte? Lebo som s ním denno-denne a teda podľa jeho činov vidím, že ma miluje. Keď vezme auto, aby ho prezul, asi to nerobí len preto, lebo nemá nič iné na prácu. Je to preto, lebo ma miluje a chce aby som jazdila bezpečne.
Milovať. Milovať bez výhrady a bez toho aby sme sa báli, že nám ten druhý ublíži. Ak ublíži, je to risk spojený s teritóriom lásky. Už sa nebojím bolesti z lásky. Viem, ako bolí, viem ako som ju prežila a viem, že som z nej vyšla ako lepší človek. Lebo som sa veľa naučila. Dnes už viem milovať bez závislosti. A viem nechať niekoho odísť. Naučila som sa, že láska sa nedá vydupať, vyhádať, vyprosiť a ani nakázať. Láska buď je, alebo nie je. Ak nie, je určite férovejšie sa rozísť, aby sme mali znova šancu byť milovaný
Ako hovorím, som anti-žena. Nevytáča ma zdvihnutá doska na záchode, ani otvorená tuba zubnej pasty, či ponožky na zemi pri posteli. Sú to strašné taľafatky. Dôležité sú momenty strávené spolu. Vedieť sa zasmiať, vypočuť partnera, stáť pri ňom v ťažkej chvíli, ale zároveň vedieť si aj povedať svoje. Mať rovnocenný vzťah. Nemôžem povedať do budúcnosti, že naše manželstvo sa nikdy rozchodom neskončí. Máme veľa života pred sebou. Za sebou máme skutočne ťažké životné skúšky a prežili sme tam, kde sa iní rozišli. Šance si preto dávam tak na 90%. Aj pri mastných vlasoch a teplákoch. Zahoďme teda škatuľkovanie, hodnotenie mužských žien a ženských chlapov a staňme sa ľuďmi. Ľuďmi, čo vedia, že očakávať dokonalosť vo vzťahu je nie len že nereálne, ale aj škodlivé (žiť s dokonalou bytostou musí byť pre toho druhého veľmi frustrujúce) a ktorí problémy riešia férovo a s integritou. Nie pre druhých, ale preto, aby mohli sami so svojim svedomím spávať.
* Úprava bobra nemá nič spoločné ani s hygienou a ani s kvalitným sexom. Mám pocit, že tento trend sa rozšíril v čase, keď začal byť viac dostupný internet a s ním aj porno. Predpokladám, že v porne sa ženy holili, aby boli zreteľnejšie detailné zábery, možno sa tým zabraňovalo filckám a možno sa robilo aj nejaké porno, čo bude legálne, ale zároveň bude vzrušovať aj pedofilov. V každom prípade, bobor je striktne off limits pre verejnosť a teda nemám potrebu robiť z neho plcha (prebraté z FB nakoľko ma ten bod skvele rozosmial).
