Samozrejme, že v USA je množstvo regiónov, ale ak ste si prečítali "Dovoľte aby som sa predstavila.", tak viete, že som v USA dosť cestovala. Ale najprv som sa všeobecne zamyslela nad tým, čo vlastne kultúra znamená. Neviem, čo sa vybavuje Vám pod týmto slovom, ale pre mňa to znamená istú duševnú vyspelosť. Tým však nemám na mysli návštevy opier a baletov, či iných kultúrnych podujatí, ale celkový pohľad na život. (Mimochodom, tu v Minneapolise, máme symfonický orchester, pár baletných škôl, veľa divadiel, rôzne múzeá a umelecké galérie, štadióny na americký futbal, basketbal, hokej a baseball, arborétum a botanickú záhradu. Nebojte sa niekedy napíšem aj viac o Minneapolise a Minnesote, iba čakám na lepšie počasie, nech spravím pár fotiek.)
Možno sa zadivíte, ale ja si myslím, ze vyspelosť istej kultúry sa dá celkom vycítiť z dvoch vecí. Čestnosti jedincov (zámerne hovorím jedincov, lebo veľke firmy fungujú trošku ináč) a od čistoty a dostupnosti verejných sociálnych zariadení (t.j záchodov). Začnem teda tou druhou, lebo sa mi zdá, že tento pohľad na vec je viac neobvyklejší. Možno zvláštny názor, ale aká je to už len kultúra národa, ak sa jednotliví ľudia tohto národa nevedia ani len strafiť do celkovo dosť veľkej diery. Podľa mňa sú verejné záchody naozaj ukážkou vyspelosti. Zvlášť, ak je ich dostupnosť naozaj verejná. Ako som kedysi mala problém navštíviť verejný záchod, tak teraz keď ma prikvačí, nemám tu problém zájsť na WC hocikde. Skutočne hnusné záchody som tu ešte nikde nezažila. Takisto sa len málokedy stane, že by chýbal toaleťák, či nebolo mydla (niekedy na veľmi frekventovaných podujatiach sa stalo, ale aj to len pár krát). Dokonca ešte aj kadibudky, čo tu prevádzkujú pri vonkajších podujatiach sú celkovo čisté a prijatelné (zvlášť, ak prihliadnete ku tomu, koľko ľudí sa cez nich premelie).
Čestnosť jedinca je podľa mňa daľším dôležitým ukazovateľom kultúry národa. Nedávno som zobrala kamošku do obchodu z látkami. Je to taký obrovský sklad, kde majú látky od výmyslu sveta. Od obyčajného plátna, až po skutočne nádherné hodváby, kože a kožušiny. Ukázala som jej princíp, akým to tu funguje. Chodíte si po obchode a vyberáte si látky. Možete sa ich dotknúť, vytiahnúť ich, či dokonca si z nej kúsoček odstrihnúť pre vzorku domov. Keď nájdete, čo hľadáte (a väčšinou aj to čo nehľadáte :-)) prídete ku pultu. Tam je oceľové pravítko, čo meria presný yard, nožnice a nálepky. Vy si odmeriate z látky koľko potrebujete, odstrihnete, na nálepku napíšete koľko to je yardov a aká je cena látky (označená na bale), látku odnesiete naspäť a hajde zaplatiť (či nakupovať ďalej). Pri pokladni to nikto nepremeriava, proste kuknú na tú nálepku, nablokujú, usmejú sa, poďakujú a ďalší prosím. Kamoška sa len zasmiala, že to by sa na Slovensku prevádzkovať nedalo.
Začínala som ako pokladníčka v Siemense v jedálni (veľmi multi kulti zmes pracovníkov). Bola som nielen pokladníčka, ale celkovo som pomáhala so všetkým. A tak, aby som mohla pomáhať v kuchyni (obedy sa nedonášali, ale varili tam) tak sme mali len tanier pri pokladni s drobnými a ľudia tam platili sami a sami si brali drobné. Väčšinou ma zavolali, len keď mali väčšiu bankovku a na tanieri nebolo dosť drobných. Ale aj tak som očkom sledovala, čo sa pri pokladni deje. Verte tomu, že som zopár krát pristihla ľudí, že nezaplatili, a s kávičkou a koláčikom sa plížili von. Viete však, čo ma po čase najviac zaujalo. Nikdy som nenačapala žiadneho Američana. O tom, ktoré národnosti mi to robili najviac, diskrétne pomlčím (v tom čase tam nerobili žiadni Slováci, aby ste si hneď nezačali domýšlať).
Zamyslite sa, zdajú sa Vám Američania ešte stále takí nekultúrni barbari?
