Predvčerom som mala skvelú hodinu skákania. Vonku bolo neskutočne horúco. Slnko pálilo ako zbesneté a obidve, Batida aj ja, sme boli zničené, spotené a smädé ako... nuž, ako kone. Prišli sme do stajne a mne sa jazyk lepil na podnebie, kolená triasli od únavy (a adrenalínu ), hrdlo som mala ako šmirgeľ, ledva som vedela prehltnúť a fatamorgány vody sa mi mihali pred očami. Ale aj napriek svojej skutočnej nepohode som kobylu najprv odstrojila, umyla ju linimentom (taký chladivý roztok z mentolom) a postavila naspäť do uličky. Až potom som sa išla sama napiť. A vtedy mi nejako prišlo, že aj o tomto je vlastne láska. Že sa najprv postaráme o niekoho iného, aj napriek tomu, že sme sami v nepohode. Že naše potreby sú druhoradé a prioritou sa stáva starosť o druhú bytosť. A nie preto, lebo musíme, alebo preto, lebo sa to tak patrí, ale preto, lebo to sami tak chceme.
Môžeme polemizovať, či práve toto je tá správna podoba lásky, lebo som si istá, že niekto poukáže na to, ako veľmi sa takáto láska dá zneužiť. Áno, dá sa. Všetko sa dá zneužiť. Aj náš úprimný pocit lásky ku niekomu. Ale ja sa kvôli strachu (zo zneužitia) nevzdám pocitu lásky.
Áno, láska má veľa podôb. Aká je tá Vaša?
