Dieťa v nás

Je piatok a unavená nastupujem do autobusu, smer domov. Sadám si naproti mladému mužovi. Oblečený má pekný čierny vlnený kabat so slušivým šálom, nohavice, ktoré sú rozhodne súčasťou obleku schovaným pod kabátom, pekné vyleštené topánky. Pri uchu najnovší blackberry, kde dáva posledné inštrukcie niekomu na opačnej strane linky. Rozhodný, ale nie veľmi vtieravý hlas, cieľavedomý hovor bez zadrhávania, celá bytosť sála pocitom nenúteného vodcu. Jednoducho, taký manažérsky typ. Telefón zložil, skontroloval posledné e-maily a vytiahol šmrncovnú aktovečku. Blackberry šupol do nej, a  vytiahol...Nintendo DS, aby nenútene začal hrať Mario Brothers. Celý jeho štýl sa zmenil. Zamrvil sa a usadil sa pohodlnejšie na sedadle, uvoľnil sa, oči sa mu tak detsky rozžiarili a mixloval tam tou paličkou po tej miniobrazovke, len to tak frndžalo. A keď ešte začal jemne fúkať do mikrofónu (možno dával vietor do plachiet svojmu charakteru), tak som sa veru musela pousmiať. Mladý muž ešte vie, ako nechať stresy z práce tam, kde patria. Ja, zvierajúc fascikel dôležitých papierov pod pazuchou, som akosi už na to pozabudla. Niekedy sa nám veci pripomenú len tak jemne, nevtieravo a je na nás, a

Ivana O'Deen Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny