Všimla som si, že na blogoch sa sem tam preberá promiskuitné správanie osôb v našej spoločnosti, ale nikto si nie je ochotný takéto správanie priznať. Vždy je to kamarátka mojej kamarátky, sesternica z tretieho kolena, suseda z ôsmeho poschodia, či nejaká vzdialená hmlistá osoba - taká, povedala by som až, fatamorgána osoby. Všetci vieme, že existuje, ale nikto sa verejne neprizná, že ňou je. Nikdy nie: "Tu je rozprávanie z prvej ruky." A tak dnes prelomím aj ďalšiu bariéru a tabu našej spoločnosti. Otvorené priznanie promiskuity. Takej tej skutočnej. Časté striedanie partnerov, dokonca aj pár úletov na jednu noc. Neviem, čo vedie ostatné ženy k promiskuite, ale viem, čo viedlo ku mojej. A tak vám pootvorím pohľad do duše aspoň jednej ženy, ktorá sa to nehanbí priznať a nezatĺka skutočnosti. ;-).
Svoj prvý vážny vzťah som mala v 16-tich. Môj partner bol odo mňa o viac ako pár rokov starší a vďačím mu za veľa. Za jeho trpezlivosť so mnou, za moju prvú sexuálnu skúsenosť, ktorá bola nežná a nenáhlená (želám všetkým ženam, aby mali taký krásny prvý sex), aj za krásne spomienky, ktoré mi ostali. Tiež aj za to, že ma po troch rokoch nášho vzťahu nechal a prinútil ma nájsť samu seba. Nebudem rozoberať príčinu nášho rozchodu, bol to súčet mnohých faktorov. Keď sme sa rozišli, ja som mala 3 mesiace depresiu ako hovado. Možno sa vám tri mesiace zdá ako nič, ale vtedy sa mi to zdalo ako tri roky. Mala som pocit, že sa život skončil. Vtedy som veľa nechápala, berte to tak, že je to vlastná sebaanalýza s odstupom času, keď sa na veci dokážem pozrieť triezvo. Stali sa vtedy dve veci. Citová bolesť, ktorú som vtedy prežívala bola tak veľká, že som sa musela brániť úplnym pocitovým otupením. Preto som potrebovala vyslovene extrémne emócie, aby som dokázala vôbec niečo cítiť. A veľmi utrpelo moje ženské sebavedomie. Niekde hlboko v podvedomí som začala o sebe pochybovať ako o žene a o svojej príťažlivosti. Ako mladí sme tak neskúsení, a tak ješitní.
Muž a žena vnímajú sex trochu odlišným spôsobom. Už len tým, že pri koite je muž ten, čo penetruje a pre neho je to viac menej akt dobyvateľský. Pre ženu, ktorá muža prijíma, je sex spojený viac s intimitou, a tak je to pre ňu viac akt submisívny (túto teóriu som už spomínala v mojom článku o znásilnení). Pripojte ku tomu všetky odkazy, ktoré nám naša spoločnosť podprahovo šušká do uška. Že úspešné sme vtedy, ak sa o nás zaujímajú muži. Čím viac, tým sme úspešnejšie, aspoň tak to niektoré ženy chápu, zvlášť tie nedospelé. A samozrejme, že pod záujmom nemyslím filozofické posedenie pri knihách (nič proti knihám, čítam veľmi rada o malička), ale ten skutočne atavistický sexuálny „chtíč" po nás.
Preto som vtedy začala svoj pocit strateného sebavedomia hľadať presne tam, kde som ho ako nevyrovná osoba videla. V úspechu u mužov. Poviem vám, stala sa zo mňa dračica. Začala som si dokazovať na každom kroku, že som žiadaná, chcená a neodolatelná. Lebo žena si v kútiku duše stále robí rovnicu žiadanosti, sexu a lásky. A ja som chcela vedieť, že mi všetci muži ležia pri nohách. Bola som mladá, bola som atraktívna a s úľubou som prekračovala masy tiel ležiace tam, kde som ich chcela mať. Ako absinent som bola za každých okolností triezva a vždy bola hra hraná podľa mojich pravidiel. Najradšej som však svoju obeť čo najviac rozdráždila, a po ťažkom neckigu a pettingu, keď už bol samotný sex skoro nevyhnutný, som s chladným úsmevom vstala a odišla. Áno, bola som hnusný unikát mrchy, a muži v mojich rukách boli ako plastelína.
Je pravdou aj to, že sa v tých časoch mihlo pár mužov, ktorých som skutočne milovala. Ale vtedy som ešte nemala vyriešené svoje emócie, svoje ja. Navonok silná žena, vnútorne krehká škrupinka, ktorá túžila po spaľujúcom ohni skutočnej lásky, po skutočnom rytierovi, ktorý ju ochráni pred nebezpečenstvami číhajúcimi vonku, ale aj pred sebou samou. Ale ťažko získať rytiera, keď si ho nepustím k sebe. Keď môže objímať moje telo, ale nie moju dušu. Veža, ktorú som si postavila okolo svojej škrupinky bola hrubá, vybudovaná z toho najtrvdšieho betónu a vystužená oceľovými prútmi. Bez dvier a bez okien. Hoover Dam sa mohol ísť schovať. Bola som nedobytná pevnosť. Viem, že som strašne chcela milovať. Ako hovorím, moje pocity boli vtedy vybičované do extrémov. Mala som pocit, že mám v sebe toľko lásky, až to bolo neznesiteľné. Chcela som ju rozdávať, tú skutočnú lásku. Ale nevedela som ako. Zistila som napríklad aj to, že málo ľudí je schopných zniesť takúto skutočne skoncentrovanú lásku. Väčšinu mužov, ktorých som chcela milovať, som vyľakala svojou intenzitou. Jediný iný spôsob, aký som vtedy poznala bolo cez sex. Robila som rôzne experimenty. Ako som už spomenula, od neviazaného sexu na jednu noc, cez pokusy o normálny vzťah, až ku dvom partnerom v otvorenom vzťahu naraz. Potrebovala som nájsť svoju rovnováhu. Svoje vlastné ja, ktoré som dovtedy vôbec nepoznala. Vedieť reagovať v krízovej situácii, je podľa mňa možné iba učením sa na vlastnej skúsenosti. Pokiaľ ste v krízovej situácii neboli, iba ťažko budete vedieť pochopiť aj svoje tmavé stránky. A podľa mňa poznať svoje tmavé stránky je dôležitejšie, ako poznať svoje prednosti. Lebo v konečnom dôsledku sú to práve tie tmavé stránky, ktoré nás do šlamastík dostávajú.
Ostáva mi len dúfať, že som vo svojej nevedomosti nezanechala príliš veľa vrakov vo svojej brázde životom. Viem, že som pár ľudom nechtiac ublížila. Nikdy nie naschvál, iba som vtedy nevedela riešiť niektoré situácie, do ktorých som sa svojou extrémnosťou dostávala. Viem, že ten, ktorému som najviac ublížila, si tento clanok nikdy neprečíta (len pre zaujímavosť, neublížila som mu svojou promiskuitou, ale predstieraním lásky, čo je podľa mňa oveľa horšie).
Ale človek dospieva a učí sa. Zisťuje, že sex bez lásky a hlbokého citu je prázdny a aj ten najlepší orgazmus len pretečie cez naše prsty, aby tam zanechal iba slabú neidentifikovateľnú príchuť niečoho nejasne príjemného. Nie, sex nebol zlý, ale musím priznať, že bol nekompletný. Nenaplňujúci. Neuspokojujúci. Povedala by som, emocionálne sterilný. Po čase som prišla na to, že sa musím prestať báť a začať dôverovať. Že múry, ktoré som si vybudovala pre svoju ochranu, nielen že nepustia ľudí dnu, ale zároveň ani nepustia mňa von. Že som ostala dobrovoľne uväznená vo svojom vlastnom svete emočného bezpečia, ale bola som tam sama a opustená. Konečne som pochopila, že iba tí, čo skutočne milujú bez výhrad aj za cenu toho, že im možno bude ublížené, budú skutočne milovaní naspäť. Bez hier, bez manipulácií a bez pretvárky. Bez vypočítavosti, kto z koho.
Možno práve preto sa promiskuitná žena, ktorá prešla týmto poznaním a dospela k podobnému názoru ako ja, vie stať vernou manželkou. Vie, že prežitie nádherného orgazmu nezávisí od dĺžky, či hrúbky mužského penisu, ale od hĺbky citu, emócií a vzájomného porozumenia, ktoré ku svojmu mužovi prechováva aj mimo sexu. Lebo vie, že to, po čom si niekedy tak potajomky vzdychne a jej niekedy chýba, je iba podenkový pocit novoty a čaro nepoznaného. Ale tiež vie, ako rýchlo vyprchá a že nestojí za to, aby si za chvíľkové mávnutie motýlých krídiel nabúrala svoj, možno niekedy rutinný, ale predsa len citovo naplňujúci vzťah. A preto ju paradoxne to čaro nepoznaného až tak veľmi nevábi. Lebo vie, že tráva na druhej strane plotu nie je zelenšia, ani šťavnatejšia a tiež preto, lebo vie, že o každú trávu sa treba rovnako starať, polievať ju a pravidelne ju odburiňovať, aby tam nerástla kadejaká plevel. :-)
A či sa chlapi ženia s promiskuitnými ženami? Nuž, Mark o mojej minulosti vedel od začiatku, lebo ja som mu svoju minulosť netajila. Bol zvedavý, spýtal sa (prečo sa muži stále, stále spýtaju?) a ja som mu po úprimne povedala, že dosť na to, aby sa nedali spočítať na prstoch. Chcela som ísť do nášho vzťahu na základe otvorenosti a dôvery. Možno si teraz myslíte, že tento článok a ten predchádzajúci je v prudkom kontraste, lebo z diskusií viem, že bol pochopený ako propagácia nevery. Paradoxne, článok nebol propagácia, ani navnaďovanie, či zľahčovanie nevery, iba úvaha o tom, prečo sa nevera stáva a snaha o pochopenie motivácie tohto ľudského správania. Preto skutočne pozorný čitateľ zistí, že tieto dva články sú v podstate komplementárne.
Nech sa páči, postupujte prosím ďalej do diskusie. Diskusná sieň je obalená virtuálnym molitanom, zbavená krehkých predmetov a je pripravená na virtuálne hádzanie kameňmi. Vstupujúcich diskutérov prosím, aby si pred vstupom skontrolovali trajektóriu už letiacich kameňov, aby nedošlo k náhodným a nechceným úrazom.
