Bývam v komunite mobilných domov. Nie, nie sú to maringotky (hoci možno tie staršie k tomu ďaleko nemajú :-)) Tie novšie sú už postavené ako normálne domy, dokonca majú aj prísnejšie stavebné kódy. Väčšinou sú to domy, poskladané z viacerých častí a sú pomerne priestranné. Náš dom má 200 m². Tieto komunity sú väčšinou ľudí považované za biele ghetá a obyvateľov týchto komunít volajú "white trash" - biely odpad. Často tu bývajú ľudia s nízkymi príjmami, dôchodcovia, rôzne sociálne prípady, a prekvapujúco aj vysoké percento rodín s mentálne postihnutími deťmi. Nebudem zachádzať do detailov, prečo vlastne v takej komunite bývam. Je to proste fakt a momentálne to nijak neriešim. Ale prečo to všetko vlastne píšem?
Naša organizácia bola pôvodne založená za účelom odkúpenia pozemku, na ktorom komunita stojí, keď bol na predaj, ale žialbohu sme nemali potrebnú sumu peňazí a pozemok bol odkúpený inou firmou, ktorá vlastní vyše 100 takýchto komunít. A preto sa naša organizácia preorientovala na komunitné aktivity. Vieme, že tu býva veľa chudobných ľudí, ktorí si toho veľa nemôžu dovoliť a preto sa orientujeme hlavne na deti. V októbri sme robili Halloweensky večierok, minulý mesiac sme robili dve akcie. Prvá bola pre deti, kde vyrábali darčeky pre rodičov, druhá bola Posedenie so Santa Clausom. Na všetky akcie sa treba pripraviť, väčšinou treba pripraviť aj nejaké občerstvenie. Sme na to štyria (v skutočnosti iba traja) ľudia a je to teda záber. Zvlášť pred Vianocami. Všetky akcie sa podľa nás vydarili. Mali sme kopec detí a kopec rozžiarených detských očiek. A viete, čo ma najviac mrzí? Že ich rodičia to berú od nás ako úplnú samozrejmosť. Veľa krát sa mi zdá, že títo ľudia s nizkym príjmom sú zvyknutí na všeliaké akcie pre nich zadarmo. Že to berú tak nejako ako psiu povinnosť spoločnosti im pomáhať. Nevravím, že všetci, ale viem, že za všetky naše akcie sme nemali ani jedného rodiča, ktorý by nám prišiel povedať: „Ďakujem." Ja viem, že často nemajú peniaze, ale viete čo? To ďakujem je zadarmo. Zato stačí, keď niekomu neulahodíme celkom podľa ich predstáv a hneď počujeme sťažnosti.
Snáď práve preto, sa snažím vo svojom styku z ľudmi poďakovať za všetko. Predavačke v obchode, ktorá mi blokuje môj nákup. Čašníčke v reštaurácii, ktorá nám prinesie všetko načas. To ďakujem je zadarmo a ku tomu zvyknem prihodiť ešte aj úsmev. Lebo viete, aj ten je zadarmo. :-)
Neberte tento članok ako nejaké sťažovanie sa. Naopak, som veľmi rada, že som sa dala na túto činnosť. Naučila ma mnoho ako človeka. Naučila som sa vážiť niektoré samozrejmosti a vedieť oceniť aj malé detaily. Pretože to skutočné zadosťučinenie dostávame od detí. Tie za svoje okolnosti nemôžu a sú ešte tak milo nevinné. A preto, aj napriek tomu, že mám niekedy sto chutí s tým prásknuťe to neurobím.
Napokon, posúdte sami, či to stojí za tých pár voľných chvíľ, čo do toho obetujem.
Halloween Party
Kids Craft
Posedenie so Santa Clausom
