Vyhrala som športku!

Do reality ma väčšinou vytrhne Markov hlas, ktorý sa ma spýta, prečo sa tak dementne usmievam. Vtedy mu urazene vysvetlím, že to je blažený úsmev a nie dementný. Napriek tomu, že tento sen rada snívam, som si vedomá, že skutočná výhra na športke by bola pre mňa skôr trestom, ako požehnaním. Myslím si, že mať v živote všetko podané na striebornej tácke by bolo pre mňa prekliatím. Asi by som mala večnú depresiu a musela by som zamestnať psychológa na plný úväzok. Možno je to mojou pýchou a ctižiadostivosťou. Pretože ja sa rada chválim tým, čo som v živote dosiahla svojou vlastnou prácou a húževnatosťou. A preto by mi asi veľmi chýbalo to chválenie. Veď kto by sa už iba chcel chváliť tým, že sa stal oným povestným volom. Ja teda určite nie.

Tiež si myslím, že by som si prestala vážiť veci. Určite ste si všetci všimli, ako rýchlo sa opotrebujú veci, ktoré boli zadarmo pridelené a nie získané vlastným potom a krvou (OK možno nie až tak krvou, nie som SM). Myslím si, že je to jednoducho ľudská vlastnosť. Čím viac sa o niečo musíme snažiť, tým viac si to vážime. Je jedno, či je to 20 korunový peračník, na ktorý som si zarobila brigádou u starej mamy, alebo $10 000 konský príves, na ktorý som si zarobila svojou prácou a čakala som s kúpou päť rokov, než som si ho mohla dovoliť. O to viac sa z týchto vecí teraz teším. Áno, mám koníčky, čo stoja dosť peňazí. Nemôžem si kúpiť špičkového koňa, ale musím sa uskromniť s nejakým lacnejším, ktorého si musím sama vytrénovať. O to viac poteší víťazstvo.

Predstavte si, že už nikdy nemusíte ísť do roboty. Viem si to predstaviť. Na tri mesiace. Potom by som sa asi unudila k smrti. Tiež by som sa asi cítila ako záťaž pre spoločnosť. Nič by som do nej nepriniesla a mala by som pocit povaľača. Nakupovať vie každý, ale každý nevie dať do databázy novú generačnú jednotku na alternatívne palivo, spolu so všetkými výpočtami ich kontraktuálneho prínosu do našej rozvodnej siete, výpočtami potrebnými pre našu regulačnú spoločnosť, spolu s funkčnou grafickou reprezentáciou pre našich rozvodových dispečerov. A zrazu som zistila, že do roboty chodím vlastne rada a že mám dobrý pocit z dobre urobeného projektu.

Naša spoločnosť nás tlačí do konzumu. Chudobný človek vraj nemôže byť šťastný. Iba bohatí sa majú dobre. Oni sú vraj tá vyvolená vrstva. Oni sú ospevovaní a poklonkovaní. Koľkí ľudia si opakujú mantru, že až budú mať peniaze, budú šťastní. Ale v čom spočíva šťastie? Podľa mňa v tom, ako vidíme život. A viete čo? Chudobní ľudia vidia presne tú istú oblohu, tie isté hviezdy, ten istý romantický západ slnka, cítia tak isto teplo slnečných lúčov, mäkkosť perí vo vášnivom bozku, či pevnosť náručia v objatí ako tí bohatí. Vedia sa zaľúbiť, zasmiať, či potešiť tak isto ako tí bohatí. Nemali by sme sa nechať opiť rožkom a veriť, že peniaze sú jedinou cestou ku šťastiu.

Preto vám radím, budťe opatrní, so svojimi želaniami. Aby sa vám raz náhodou nesplnili.