Vydatá asi pol roka, zelená karta v ruke, robota vybavená aja som potrebovala auto, aby som sa mohla do tej roboty dostať. A tak mi Marčíkkúpil auto. No auto, loď to bola. Buick Century, rok výroby 1973. Zmestilo satam 6 priemerných američanov, 8 priemerných sloveniek a asi 10 priemernýchmodeliek, či missiek (tie už by museli šoférovať v kooperácii, prvá naľavoobsluhujúc smerovky, svetlá a brzdu a druhá vedľa nej by zaradila, pridávalaplyn a ovládala rádio). Kufor v dizajne "Mafiánov sen deLuxe", do ktorého byste v pohode napchali štyri mŕtve telá. Typický americký cestný koráb spoctivými plechmi, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani novodobé obrnené vozidlo,hrdza v nich bola zahryznutá ako pitbull v boji a aj tak sa cez nich za tých párdekád na druhú stranu neprehrýzla. Motor 350 V8 s obsahom 5.7l, štvorkomorovýkarburátor, výkon 175 koní a spotreba niekde v susedstve NASA vynáščovraketoplánov. Nuža na to, moji milí, bola potrebná nádrž s obsahom 20 galónov (skoro 80 litrov).Kúpna cena: $100.00
V jedno augustové nedeľné ráno som vyrazila, že idemnatankovať. Viete, ja som taká princezná, a Mark je ten, čo sa zvyčajne stará osprávnu výživu pre naše autá. A tak som mu chcela urobiť radosť a natankovaťpred tým, než bude musieť on, a kým si sladko spinká. Buicka sme mali vtedy asimesiac. On to bol taký rozmarný starý pán a nedajbože, že ste mu na studenodali trochu viac plynu. Hneď sa zakuckal a skapal. No a mne sa ho podarilo zadusiťpri východe od našej bytovky na hlavnú cestu. Je však nedeľa a doprava jeminimálna, ale čo čert nechcel, práve v tú chvíľu išiel okolo policajt. Prešielvšak okolo mňa bez zastavenia a tak som bez paniky, starého pána nakopla aodfrčala na pumpu za rohom. On (ten policajt) sa však, potvora, otočil naparkovisku a šup ho za mnou.
Chytil ma presne v momente, keď som vchádzala na pumpu. Hneďsi pýtal vodičák. S bohorovným kľudom mu podávam medzinárodný vodičák. Čumí nato ako na zjavenie a pýta sa, že čo to je. Tak mu to vysvetlím a on mi na tozahlási, že po 90-tich dňoch pobytu, mi treba Minnesotský vodičák, a že si tedajazdím veselo načierno. Ooops. Na to reku, že či je to moje auto, lebo jeregistrované na niekoho s iným menom. Ja, potiac sa ako somár v kufri, mu lenpotichučky hlesnem, že auto sme kúpili pred pár dňami (hm, hm) a ešte sme honestihli preregistrovať. A on na to: "A poisku máte?" Vidiac moju zúfalú tvársi odpovedá: "Nemáte, lebo ste to ešte nestihli, však?" A dokonca je tam ajnáznak úsmevu. Mám pocit, že sa baví. Nuž, aspoň niekto. Nakoniec, po zistení,že bývam v bytovke, odkiaľ som vychádzala, mi nakázal, aby som teda natankovalaa opatrne išla domov a keď ma ešte raz uvidí, tak očakáva, že budem mať VŠETKY doklady v poriadku a odporúčalsa. Bez pokuty a bez písomného upozornenia.
Ako zdrchaný pes dotiahnem teda auto ku stojanu (vediac, žecelý incident bol sledovaný zvnútra). Vystúpimz auta, podídem k boku a potichu zanadávam na americké autá. Dvierka od nádrženikde. Odhadnúc šírku auta, vzdialenosť môjho parkovania a dĺžku hadice na stojane je mi jasné,že neostáva nič iné, iba to otočiť. Urobím teda potrebnú akrobaciu a pristávampri stojane po druhý krát. Ladným krokom vystúpim. Vezmem pištol (či ako sa tendžad volá) zo stojanu, a skoro ma šľak trafí. Dvierka na nádrž nikde. Vrátimteda pištol naspäť. Neveriaco obídem auto z druhej strany, reku, či som sazbláznila, ale dvierok nikde. Stojím tam pri aute, stelesnená kôpka nešťastia anezmôžem sa na nič iné, iba obchádzať auto a obzerať ho neveriacky zo všetkýchstrán. Nakoniec z obchodu vychádza zákazník a milo sa mi prihovorí: "Slečna, akhľadáte nádrž, máte ju pod zadnou ŠPZ-kou."Ja na neho čumím ako teľa na nové vráta a tak on len podíde ku môjmu autu aodchlopí ju. ŠPZ-ka je napántikoch a pod ňou, mrcha, uzáver na nádrž. Pekne sa poďakujem. Zákazník všakpostáva pri svojom aute (neviem odkiaľ berie toľko času :-)). Akýsi inštinkt munavráva, že sranda ešte neskončila. Znova beriem pištol do ruky. Vrazím juhlboko do zadnej časti môjho auta (to za ten trapas, čo mi spôsobil) a chcemzačať plniť. Benzín však netečie. Skrúšene pristupujem ku pumpe a pozorne juštudujem. Ale na to je už chlapík pri mne, a hneď mi pomáha. Aby sa pumpazresetovala, musíte nadvihnúť tú páčku, na ktorej je tá pištol zavesená.
A tak pumpujem benzín. Chlapík sa so mnou ešte chvíľu milobaví a odchádza v dojme, že mám všetko pod kontrolou. Haha. Pumpa vypne, nádržje plná a ja chcem vytiahnuť pištol a vrátiť ju naspäť. Ale kdeže, drží sa tamako kliešť. Najprv po dobrotky, potom po zlotky, ťahám ju von, až sa mi s kečkyparí. Na chvíľu prestanem, kľaknem si a dôkladne študujem dizajn pištole.Pohľad pre bohov. Blondína (vtedy som sa odfarbovala), kľačiaca pri kufrisvojho nadrozmerného auta, študujúca detaily benzínovej pištole. Nakoniec somsi povedala, že nakoľko dnes som už zo seba urobila dostatočného blbca, takprehryznem svoju, v tom čase už neexistujúcu hrdosť, a pôjdem sa spýtaťdovnútra, či by mi nepomohli. Najprv sa spýtam, či je tam nejaké "doohickey",čo uvoľní pištol z nádrže. Po negatívnej odpovedi, teda pekne poprosím pumpára,či by mi nepomohol, že je to teda asi len zaseknuté. Žiaľ nemôže, lebo to majú,kvôli súdnej zodpovednosti, zakázané. A tak ja vychádzam von a ťahám a funím amixľujem a zapieram sa, ako keď dedko repu ťahal. Problém je len ten, že mi nemákto pomôcť. Nakoniec pištol náhle povolí a ja sa prevrátim na chrbát akochrobák. Posledné zvyšky dôstojnosti mi už len zakývajú na rozlúčku a berú nohyna plecia. Idem teda zaplatiť (pumpár to nemôže zúčtovať pokiaľ nevrátitepištol na stojan). Pumpárovi pohráva úsmev na perách, ale zasmiať sa neodváži.
Doma vtrhnem do spálne a budím Marka (však sa už dosťnachrápal) a všetko mu líčim. Najprv sa zľakne (kvôli policajtovi, však on vedel,že máme resty), potom sa rehní ako kôň, ale potom zvážnie: "Ty si natankovalaplnú nádrž?" A ja na to: "Však a? Nech nemusíme stále chodiť na pumpu."Iniciatívny blbec, však to poznáte.... Nuž a vtedy vysvitlo, že to, že Mark nikdynepumpoval doplna, malo aj svoje príčiny (ako napokon všetko, čo Mark robí, keďsa jedná o autá). Ono tá hrdza, čo bola zahryznutá do plechov, bola zahryznutáaj do podpruhov, čo držali nádrž. A pod plnou váhou nádrže, jeden zlyhal a taknádrž poklesla a zasekla pištol. A tak Mark urobil nízko-nákladovú opravu vštýle dve dosky v kufri a zopár drôtených vešiakov a všetko nakoniec dobredopadlo. Starý pán sa síce do sýta už nikdy nenapil, ale slúžil, až pokiaľ smeho niekomu nedarovali.
Zaujímavo, vždy, keď som pumpovala na tej pumpe, tak sa namňa pumpár usmieval jedna radosť (dokonca aj jeho kolega). Vodičák som sispravila do mesiaca, poistku aj registráciu na auto máme hneď v momente, keď hokúpime (mali sme ich odvtedy snáď aj 20) a svoje ekologické hriechy si žehlímtým, že do svojej terajšej práce chodím autobusom. Hej a tiež už nie somblondína. ;-D
