Ako bývalý zamestnanec Siemensu som sa nacestovala viac než dosť. Jednou z mojích početných služobných ciest bola okrem iného aj Aljaška. Je síce pravda, že som sa tam dostala v jeseni a zime, a teda hlavnú sezónu som nestihla, ale Aljaška je nádherná v každom ročnom období.
Zákazník bol v Anchorage a tak som tam na čas aj ja zakotvila. Zaujímavosťou bolo, že Siemens nám tam prenajímal byt (v lesíku pri jazere) a tak som nemusela tráviť tak dlhý čas v hoteli. Celkovo som strávila na Aljaške vyše dva mesiace (nie naraz, ale v dvojtýždňových intervaloch). Bytík bol fajn, na najvyššom (druhom) poschodí, a malo to výhodu aj v tom, že tieto byty mali svoj vlastný kozub na drevo. Ja sa nezdám, ale v hĺbke duše som ťažký romantik a tak som ako jediná tento kozub aj využívala každý večer. Byt má veľkú psychologickú výhodu pred hotelom, lebo človek sa cíti viac ako doma a nie pracovne.
Keď som sa dozvedela, že pôjdem na Aljašku, veľmi som sa potešila. Vždy som chcela vidieť polárnu žiaru, a kde inde by som ju mala vidieť, ako predsa na Aljaške. Stal sa zo mňa posadnutý lovec aurory borealis. Začala som študovať predpovede slnečného počasia a pri každej predpovedi o erupciách a zvýšených aktivitách som sa v noci vyviezla na vrch hory za mestom a opretá o ešte teplú kapotu auta som sa vpíjala do trblietajúcej sa nočnej oblohy. Orión sa popod fúz usmieval mojej loveckej neschopnosti, jeho psy sa laškovne naháňali po oblohe a Sírius na mňa flirtovne požmurkával. Sova so mnou viedla zádumčivé dialógy na rozličné témy. Sem-tam so sovou nesúhlasili vlci a vokálne vyjadrili svoj názor k danej problematike. Čarovné noci poväčšine končili až keď mi frigidná kráľovná Zima bezohľadne naznačila, že v jej kráľovstve už nie som vítaná, a bez okolkov mi primrazila prsty na rukách a nohách. Niekedy ma zhovievavo trpela a počkala, až ma premôže moja vlastná únava a niekedy nemala nado mnou zľutovania.
A tak jedného večera, po ďaľšom neúspešnom love (mojím najväčším úlovkom bol príležitostný meteor) a po výdatnom ohriatí sa u praskajúceho dreva v kozube, ktoré voňalo živicou a jemným nádychom osamelosti, som sa pobrala do postele. Skoro som už zaspávala, keď sa posteľ začala chvieť. Najprv iba tak trochu, asi ako keď stojíte zapresovaní v dopravnej zápche na moste a opačným smerom (lebo viete, že zápcha je stále iba Vaším smerom, nikdy nie opačným) prejde okolo Vás kamión. Hneď som si spomenula, že Aljaška, ležiac na obvode ohnivého kruhu Tichého oceánu, trpí občasnými triaškami. Chvenie však neustávalo, ale naopak silnelo. Pre zmenu už na spôsob masážnej postele v pochybne lacnom hoteli, kde strčíte štvrták a vytrasie z Vás dušu. Avšak tá moja posteľ nejako nemala vypínač. Postupne sa začínal divný koncert dirigovaný seizmickou taktovkou, aby sa ku zemskámu vlneniu pridali aj obyčajné veci bytové. Najprv nesmelo začali drnčať poháre v kredenci. Mimo akord sa altom pripojili aj hrnčeky a zakontrovali im hrnce. Chladnička začala priasť o čosi hlasnejšie, aby ani ona nebola vynechaná z kakafónie koncertného vystúpenia. Lyžičky v drese pridali do diela svoje hudobné arabesky. Koncert naberal na crescende a keď sa pridali aj steny z hlbokým basom vŕzgania a škrípania, mne v rytme koncertu začalo biť srdce ako kostolný zvon, keď niekde poniže dediny horí majer. Určite to bol nádherný koncert. Trval pomerne krátko, určite nie viac ako minútu, dve. Žiaľ, kvôli takým prozaickým veciam akou je konská dávka adrenalínu, som ho vnímala iba podvedome. Skôr ma oduševnene zaujímali veci fyzikálneho charakteru. Aká je asi ťažká strecha, ak leží priamo na Vašom chrbte? Aký je záťažový stres, ktorý vydržia ľudské kosti (preferujúc živé premenné)? Aká je ohybnosť a flexibilita bočných stien, postavených z drevených trámov? Akým štýlom sa rúti budova z dreva a kde dopadne človek z horného poschodia a ako tvrdo (a aká je veľkostná definícia triesky)? Mozog mi tiež niečo bľačal o ráme dverí, ale ochrnuté telo ho efektívne odignorovalo. Až nakoniec všetko utíchlo. Ticho bolo na pár sekúnd úplne ohlušujúce. Podo mnou rozbúrený oceán molekúl adrenalínu. Z čela som si odhrnula potom zlepené vlasy a so zemetrasením stále pokračujúcim v mojich kolenách som išla skontrolovať moje hudobne nadané poháre a napiť sa vody.
Na druhý deň som sa dotrepala do práce, kde sa ma dispečeri hneď spýtali, či som vedela, že v noci bolo zemetrasenie. Jediný pohľad na moju tvár, s kruhami pod očami veľkosti jedálenskych tanierov (celú noc som nespala kvôli prebytku adrenalínu) im prezradil, ako sa veci majú. A tak mi hneď pospomínali všetky možné zemetrasenia, ktoré dosiaľ oni zažili, trošku požartovali a dali mi kópiu výpisu o zemetrasení, ktorý im prišiel na dispečing z geologického ústavu (bolo 5.4 magnitúdy, s epicentrom iba 9 míľ od Anchorage).
Mám kopec prekrásnych spomienok z Aljašky. Začiatok prestížnej súťaže psích záprahov Iditarod a festival s tým spojený; krásny výlet loďou v Kenai zálive na obzretie fauny a flóry a nádherná scénická cesta autom spojená s tým; los, ktorý chodil ku nám pred bytovku pravidelne obhrýzať kôru zo stromov, a ktorý ma zamyslene prežúvajúc pozoroval, kým som oškrabávala centimer hrubú vrstvu námrazy z predného skla; krásne lyžiarske stredisko s výhľadom na ľadovec; a v konečnom dôsledku aj moje prvé zemetrasenie. :-)
