Dnes si pripomenieme štyroch „skvelých“ politikov, ktorí pomohli Robovi pri udržaní sa v politike. Naivne a často neúmyselne mu pomáhali v momentoch, kedy to najviac potreboval. Týmito anjelmi boli Mikuláš, Richard, Igor a Andrej.
Mikuláš mal našliapnuté na vcelku solídne miesto v histórii Slovenska. Na jednej strane dokázal spojiť rôznorodé tábory proti zlu 90tych rokov, ale zároveň utápal Slovensko v neoliberálnej ideológii sociálneho zverstva. Paradoxne, toto nebol najsilnejší faktor, ktorý započal jeho pád.
Mikuláš a jeho kumpáni chceli na politike zbohatnúť. Ja viem, nič šokujúce na slovenskej politickej scéne. Hromadili sa kauzy a postupne sa rozoberal štátny majetok, vrátane strategických podnikov, ktoré boli zlatými vajíčkami našej ekonomiky a bez nich sme nemali šancu dobehnúť západ.
Robo mal o všetkom informácie a pravidelne Mikulášovi nakladal. Mikuláš mu to opätoval trefnými rečami o mecenášoch (rozumej akcionároch) jeho strany. V roku 2006 vznikla nová vláda a z Gorily vieme, že bola dohodnutá kontinuita v kšeftovaní. Ono by to bolo aj smiešne, keby to nebolo také smutné. Mikuláš a Robo na seba kydali, pričom obaja mali na hlave gorilie maslo.
Na scéne sa objavili dvaja noví politici, Pat a Mat slovenskej politickej scény, Richard a Igor. Richard sa chcel presláviť, aby uspokojil svoje ego. Chcel, aby sa o ňom písalo vo Financial Times a zrejme aby mal na Wikipédii zmienku o tom, že zachránil galaxiu. Igor vždy ľúbil akúkoľvek pozornosť. On jel v lidech (aby som si pomohol kultovým filmom Trainspotting). Keby Igor zazrel svoj odraz v jazierku, tak by umrel od smädu.
Pat a Mat pomohli povaliť vládu (ktorá nám okrem iného dala zverejňovanie zmlúv) a my sme sa ako spoločnosť dostali k prepisom Gorily. Chýbala v nich veta o 250 miliónoch, na ktoré sa zložili akcionári Robovej strany a Robo svoju prítomnosť v konšpiračnom byte a prítomnosť svojho pobočníka, zľahčoval na obyčajné pitie koly. Ľudia vyšli do ulíc a Slovensko dostalo jednofarebnú vládu.
Mikulášovi sa podarilo rozložiť vlastnú stranu a žezlo „najmenšieho zla“ odovzdal SaSke, ktorá prežívala aj napriek kauze Sasanka a stupídnym vyjadreniam svojho majiteľa. Igor si išiel svojim deštrukčným psychopatickým módom a ani vo sne by nás nenapadlo, že ho raz bude voliť každý štvrtý volič.
Na rade bol však Andrej, ktorý uveril v samého seba a myslel si, že bude premiérom. Namiesto toho, aby po poprave novinára a jeho snúbenice tlačil krajinu do predčasných volieb, potreboval najprv založiť stranu a nájsť ľudí, ktorými by ju zaplnil. Preto umožnil Robovi, aby vytvoril Peťka a spolu uhrali slušný výsledok.
Andrej postavil svoje záujmy nad prospech krajiny a vydláždil cestu pre projekt Hlasu. Fingovanému rozkolu v Smere uverilo až priveľa inak inteligentných ľudí a ja som sa začal zamýšľať, či má vôbec zmysel ľuďom niečo vysvetľovať. Aj vďaka Andrejovi mohol Smerohlas cieliť na diametrálne odlišné voličské tábory a podľa posledného prieskumu Focusu má 38,7% (lepší výsledok, ako v ostatných veľkých voľbách; Index zla je momentálne na úrovni 56,6%).
Najväčšou príčinou triumfálneho návratu Roba nebol nik iný ako Igor. Vo voľbách 2020 napadlo každého štvrtého voliča, že bude rozumné hodiť to agresívnemu primitívnemu egocentrikovi, ktorý si spravil z politiky ďalšiu živnosť. Tento fenomén som svojho času pomenoval termínom hromadná nepríčetnosť.
Igor bol horší, ako by sa nám snívalo v najhoršej nočnej more. Vo svojej hlave si vytvoril vlastný svet, kde mu všetci len krivdili, on robil tie najlepšie rozhodnutia a bol stále hodný postu premiéra. Čo je ešte šokujúcejšie je fakt, že má stále skalných fanúšikov, ktorí ho zbožňujú.
Keby Robo platil Igora, tak Igor nerobí politiku inak. Fešáci sa navzájom potrebujú. Voliči Igora nepriamo volia Smer, lebo obe strany si spolunažívajú v rovnováhe, kým parazitujú na našej budúcnosti.
Aký politik, taký volič a aký volič, taký politik. Ľudia volia na svoj obraz a príčetnejší politici ešte napomáhajú zlu. Preto Slovensko nemá žiarivú budúcnosť a čo má zdravé ruky, nohy a hlavu, bude zo Slovenska utekať kade ľahšie.
