Našťastie to nie je nič vážne, dáka viróza, zaobišla sa bez antibiotík a malá o tri dni, len čo jej klesnú teploty, už nie je tá milá, poddajná, maznavá bábika, ale unudená divá bára, čo by najradšej vzala kolobežku alebo korčule a vybíjala si energiu vonku. Synátor neochorel, na jednej strane som rada, na druhej strane tŕpnem, aby ho to nechytilo neskôr, lebo dva týždne ošetrovania člena rodiny vedia s výplatou porobiť riadne zverstvá. A vziať si dovolenku? To by som cez prázdniny a rôzne voľná mohla osem hodín v práci tŕpnuť, či sa doma neudiala nejaká pohroma.
A vo štvrtok večer, bez ohlásenia, bez zaklopania, bez žiadnej výstrahy, pri príprave zdravého jarného šalátu prekonal vírus môj imunitný systém, oči sa mi zakalili, líčka zrumeneli a na teplomeri som čítala 38,8. V tom momente ako keby niekto otvoril kohútik a zo mňa vyprchala všetka sila.
Obzerám sa po byte, ale nikde nikoho, kto by bol schopný dovariť večeru. A ako na potvoru, práve som dala kysnúť knedľu pre Bezlepkáčku a ešte sa musím piplať so sviečkovou.
Niekto, kto ešte dokáže premýšľať, vydáva v mojej hlave pokyny. Ruky robia, čo majú, ale ja som taká unavená a od horúčky rozklepaná, až by som plakala. Nie, toto nedokončím, spravím jej niečo iné, nedovarené jedlo dovarím ráno, privstanem si...snažím sa presvedčiť generála v mojej hlave. Našťastie mi neuverí a núti ma dokončiť rozrobené. Využívam detskú pracovnú silu a prosím syna, aby mi uvaril čaj. Hlava mi ide prasknúť. Dávam si toľkokrát osvedčený Paralen Plus, ktorý mi pomohol prechodiť už viacej chorôb a snažím sa pritom nemyslieť na reportáž o žene, čo tiež čo - to prechodila a dnes sa prechádza s transplantovaným srdcom. Niekde sa to predsa skôr či neskôr odraziť musí!
Deti pomôžu, ako vedia, no aj tak ma čaká ešte veľa práce. Chorá - nechorá, dovariť ten obed musím, večeru im dať musím, skontrolovať úlohy a preskúšať učivo potomstvo musím, navariť za hrniec čaju na noc musím, uviesť kuchyňu do stavu použiteľnosti aj na druhý deň musím, spraviť niečo cez noc, aby som ráno fungovala - som povinná.
Tak rada by som si teraz ľahla do postele a bola chorá! Chorá tak, ako si to môžu dovoliť deti, o ktoré sa mama či tato postarajú. Chorá tak, ako si to môže dovoliť niekto, kto má po svojom boku niekoho, kto preberie všetko na seba, aby chod domácnosti nezastal, aj keď za cenu inak uložených riadov a voľnejšej disciplíny detvákov. Hlavne že by som mohla spať, vypýtať si čaj; pri posteli by sa mi znenazdajky ocitli ošúpané pomaranče a nakrájané jabĺčka a ja by som nemala chuť zjesť ich, ale niekto by povedal - musíš, aspoň polovicu! a ja by som šťastná, že sa o mňa niekto stará, natlačila do seba tie vitamíny, vypila litre čaju, ktorý by bol teplý bez toho, aby som ho ja zohrievala a kto by mi meral teplotu a zahriakol ma, keby som na vecko vybehla bosá, bez papúč. Kamaráti čo priniesli rôzne vitamíny a liečivá sú fajn, no nezdržia sa dlho, povedia zopár povzbudivých viet a odchádzajú. Ostáva mi len dúfať, že som ich nenakazila.
Nekonečne unavená sa dovlečiem do postele, blahorečím deťom, že mi ju rozostlali a zaspím skôr, ako si ľahnem.
O pár hodín sa prebúdzam na strašné trasenie. Nemôžem sa pohnúť, pot sa zo mňa leje a ja musím ležať v tom mokrom pyžame, niet nikoho, koho by som mohla zobudiť, kto by na mňa hodil ešte jednu deku, paplón, priniesol teplý čaj a tabletku, donútil ma prezliecť sa do suchého a utrel mi čelo. Počúvam odfukovanie spiacich detí a závidím im. Teplomer zapípa a ukáže 38,5. Horúčka mnou neľudsky hegľuje. Môj známy v takýchto chvíľach vidí trpaslíkov. Ja nevidím nič, hlavu mi niekto zvnútra roztláča a príšerne mi v nej hučí, to tá krv asi, ani zaspať z toho hluku nemôžem. Dáko sa však podarilo, a keď sa zobudím, všetko je OK. Vstanem, hlava sa točí, ale nehučí, nič mnou netrasie, idem, akoby som sa vznášala. Paráda. Ohrievam si čaj, prezliekam pyžamo, na hodinách je pol tretej, ešte si trochu pospím a do rána som úplne v poriadku. Len tak skusmo si zmeriam teplotu. 39,3.
Ráno samozrejme v poriadku nie som. Chcem spať, nič iné, ale treba spraviť raňajky, desiatu, odprevadiť dieťa do školy, s malou dopísať domáce úlohy a poobede zvládnuť skúšku v škole. A samozrejme navariť obed a večeru. Všetko je únavné, vyčerpávajúce; deň je nekonečne dlhý, nedokážem stáť, sedieť, jediné, po čom túžim, je zaľahnúť do postele.
Rovnako prebehne víkend. Ešteže nákup zvládne dieťa, no aj tak musím ísť s nimi von, nemôžu byť predsa dva dni zavretí v byte!
Márne som sa utešovala, že v pondelok budem v poriadku. S teplotou stále okolo tých 38 sa vyberiem do práce. V plnom trolejbuse vidím pred očami hviezdičky, voľného miesta niet, snažím sa udržať na nohách. Kolegovia ma pri pohľade na mňa posielajú domov. Rada by som išla, lenže už som bola týždeň doma a ďalší týždeň ostať doma si dovoliť nemôžem. Už aj kvôli tomu, že s deťmi som behala po doktoroch, na vyšetrenie, na kontrolu - alergológ, ortopéd, gastro, obvodný, zubár, do toho zopár mojich zdravotných problémov a absencie v práci sa množia, čo veru nevyzerá dobre. A to som bola u lekára sama so sebou naozaj len s tými „najvážnejšími" problémami. Ostatné musí počkať. Lebo hoci mi prislúcha status osamelého rodiča, nemám ani deň dovolenky naviac, nemám ani viac platených dní na behanie po lekároch ani na OČR. Všetko tak, ako keď sú dvaja.
Ku koncu týždňa teplota konečne klesla, ale ostala únava, nekonečná vyčerpanosť. Ráno robím raňajky posediačky, lebo nevydržím stáť, v trolejbuse sa snažím neodpadnúť a v robote pracovať. Ledva sa dovlečiem domov, navarím večeru a obed pre Bezlepkáčku na druhý deň a padám do postele. Nemyslím na obrovskú kopu žehlenia, lebo dať prať som síce ešte zvládla, ale žehlenie už nie, nemyslím na neporiadok v skriniach detí, ktorý by sa zišiel spacifikovať, nemyslím na to, čo všetko treba poupratovať, lebo deti sa síce snažia, ale sú to iba deti a aj to ich upratovanie je len také detské.
Sú milí, snažia sa, pomáhajú, ako vedia. Krpatá mi číta vtipy, zväčša čierny humor, o chorých a zomierajúcich. Jej najobľúbenejší - Prebudí sa pacient v nemocnici a vidí pri posteli človeka v bielom. Ten sa ho pýta, koľko váži a meria. Pacient zadá miery. „Pán doktor..." začne pacient. „Ja nie som doktor, ja som truhlár". Dcérka sa na mňa súcitne zahľadí, povie, že vyzerám hrozne a potom sa pýta, koľko vážim a meriam...
