Najzastúpenejšou skupinou sú - hneď po deťoch - mamičky. Je to jasné, oteckovia sú v práci, zabezpečujú rodinu, a matky sa starajú o deti. Pradávne rozdelenie úloh. Pravda, aj tu sa vyskytnú otcovia v doprovode svojich detí, teda vlastne naopak, a aj kompletné rodiny.
Najzaujímavejší sú tí, ktorí prišli prvýkrát.
Mamičky zo začiatku okrikujú deti, aby sa slušne správali, hladné a smädné deti utišujú, že do bufetu pôjdu, len čo vyjdú z ambulancie, netušiac, že ich čakanie sa môže natiahnuť aj na viac ako trištvrtehodinu. Najprv zvedavo, neskôr sklamane, zmätene až nenávistne pozerajú na tých, ktorí prišli po nich a už aj vyšli z ambulancie. To sú odbery a injekcie, ale v tej chvíli to prvonávštevníci netušia. Čím dlhšie čakajú, tým sú deti roztopašnejšie, po zemi a laviciach sa povaľuje čím ďalej tým viac hračiek, odpovede rodičov na otázky sú čím ďalej tým strohejšie. Neskôr začnú pozerať nie po deťoch, ale von oknom, prechádzať sa hore-dolu ignorujúc svoje potomstvo, a vo vyššom štádiu nervozity telefonujú svojim polovičkám, nahlas demonštrujúc svoj nesúhlas s neschopnosťou sestričky a doktorky zladiť čas ich objednania a čas prijatia. Ich nervozita opadne, akonáhle vyjdú z ambulancie so svojou ratolesťou, ktorá má vyhrnutý rukáv a ruku popichanú rôznymi alergénmi. Ten čierny, to sú pliesne. Ostatné nevidno. Potom sedia a pozorujú, či a ako sa vyskytne alergická reakcia. „Aha, pozri, toto ako očervenelo! A tuto aký pupák ti narástol! Nie, nehýb tou rukou!" Nervozita opadne, predsa len už sa niečo deje, a do ambulancie pôjdu skôr, ako tí, čo prišli po nich. Aspoň malé zadosťučinenie.
Oteckovia sú trochu odlišní. U nich sa nervozita z čakania prejavuje ináč. Väčšinou mlčky počúvajú manželkine sťažnosti na dlhé čakanie, sem-tam sa ujmú dieťaťa, pohrajú sa s ním a opäť upadnú do akejsi apatie. Alebo - ak sú s dieťaťom sami, veľa času venujú telefonovaniu, pričom po očku pozorujú dieťa, či nerobí niečo neprístojné. Tu je badať rozdiel v ponímaní neprístojnosti u matiek a u otcov. Kým ocko uzná, že správanie malého je neprístojné, mamičky už ošediveli.
Tí, čo už prvé vyšetrenie absolvovali vedia, že hoci prídu na ôsmu, môžu čakať niekedy aj do deviatej. Vytiahnu proviant, hračky, knihy, obrnia sa trpezlivosťou a čakajú. A dúfajú, že dnu sa dostanú čo najskôr.
Každý akoby mal predpísané, ako sa správať. Mamičky - nervózne, starostlivé, uponáhľané; ockovia - mierne apatickí, akoby zmierení s osudom, v značnej miere ignorujúci svojich miláčikov. Spoločnou črtou oboch druhov rodičov je, že postupne si prestávajú všímať svoje potomstvo a čím ďalej tým viac sa vhĺbajú do svojich myšlienkových pochodov.
Jedného dňa, keď som sedela už druhú hodinu v čakárni a minuli sa takmer všetky pozorovaniahodné objekty, vošiel Pán Nezaraditeľný. S dcérou, dobrou náladou, úsmevom na tvári - bežne sem ľudia, zvlášť tatkovia, takto nevchádzajú! A bežne ani takto nevyzerajú. Som iba žena.... Ihneď som sa prebrala z podriemkávania a začala vysielať telepatické signály sestričke a doktorke, aby sa veru už neponáhľali s ostatnými pacientmi. Po očku sledujem. Pána Nezaraditeľného neopúšťa optimizmus a dobrá nálada ani po pol hodine čakania. Stále sa živo zhovára s dcérou, žartujú, smejú sa. Robia si plány na zvyšok dňa a víkend, keďže je piatok. Pol hodinu!? To sa tu ešte nestalo ani tej najmamičkovatejskej matke. Á, vyťahuje mobil. Tak predsa, už sa zaraďuje! Teraz sa začne sťažovať, alebo začne menežovať zamestnancov. Ale nie. On prosím pekne oznamuje svojej manželke a matke dieťaťa, že čakajú, je im veselo, a že na večeru pripraví francúzske zemiaky! Cítim, ako mi padá sánka. Nestačím sa spamätať zo šoku, keď tento sympaťák vyloží svoju asi desaťročnú dcéru na pult na prebaľovanie bábätiek, a začne jej upravovať rifle podľa módy. Skúšajú, či je lepšie mať nohavice v čižmách, alebo vyhrnuté nad. Najprv strčia obe nohavice do čižiem, malá zoskočí dolu, otecko kritickým okom zhodnotí situáciu (postrehnem, že potajme aj môj syn), a potom nohavice vyhrnú nad čižmy, malá sa poprechádza a otecko spolu s dcérou vyhodnotia malú módnu prehliadku. No videla som už všeličo v rôznych čakárňach, ale toto ešte nie. Totálne rozbil moju kategorizáciu čakajúcich! V momente, keď po kritickej trištvrtehodine začne dcére zapletať vrkoče, zaraďujem ho do môjho súkromného zoznamu mimozemšťanov. Pristihnem sa, že na nich doslova zízam.
Z očarenia ma vytrhne sestrička a prvýkrát by som rada prepustila poradie niekomu inému. Keď odchádzame, syn sa celou cestou obzerá za tým dievčaťom. Aj ja by som sa rada. Za tým oteckom. Také čosi už tak skoro asi neuvidím.
