Taká depka si príde, kedy sa jej zachce. Najradšej má, keď ju nikto neruší. Keď je človek pár dní sám. Neviem, či čaká pod posteľou v spleti prachových kocúrov, alebo vojde cez pootvorené okno, je to jedno, vojde bez ohlásenia, bez klopania a ani darček neprinesie, ako sa na neohlásené návštevy patrí. Vlezie do hlavy, do srdca, ľadovým dychom zamrazí dušu a keď vstanem, ani sa mi z postele nechce zliezť. A keď si v ten deň ešte aj slnko vyrazí na dovolenku, najlepšie je nevstať. Ksicht v zrkadle by som nechcela ani zadarmo, káva je akási horká, v rádiu dookola tie isté odrhovačky a ticho je hádam ešte horšie ako Kulyho Lavíny trikrát za hodinu. Napriek plnej skrini handričiek nemám si čo obliecť. K tomu sa mi nehodia žiadne topánky, samozrejme. Depka sa práve naraňajkovala.
Volám kamoškám, chcem ísť na Pláž alebo si sadnúť do tieňa a pozorovať davy, ale všetky sú niekde mimo, či už telom, alebo duchom, opantané letnou láskou či rodinnou dovolenkou. Závidím jedným aj druhým a priam cítim ako moja depka pekne tučnie, sadielko jej narastá s každým neúspešným telefonátom. Tie čo sú doma, nemajú chuť ísť von. Depkujú sa pri telke, čokoláde a časákoch.
Chcem si kúpiť niečo pekné, no stav môjho účtu ma donúti rozmyslieť si, či budem pekne oblečená, alebo pár dní hladná.
Nechce sa mi chodiť samej po meste, ulice sú aj tak plné babeniek, chudších, prsatejších, vlasatejších, popárovaných, bezstarostných, vysmiatych. Periférne vidím aj tie staršie dámy, zamračené, nervózne a premýšľajúce čo dnes variť, aj tie babky, premýšľajúce, za čo dnes navariť. Lenže moja depka sa chce nakŕmiť, chce jesť, čo jesť, ona chce rovno žrať a tak smeruje moje pohľady presne na to, čo by som v danej chvíli vidieť nemusela, aby som sa z nej vyhrabala.
Kúpim si radšej pár časopisov, čokoládu, chipsy, zmrzlinu, zašijem sa doma, pustím telku, internet. Stupídne programy, z čokolády a chipsov mi je zle, cítim, ako z nich priberám, dorazím sa zmrzkou a nech mi je už riadne blivno, vytiahnem z chladničky zabudnutého Bažanta, ktorého som priniesla pre svalnatých kamošov, čo mi prisťahovali kedysi dávno skriňu a miesto piva vypili dve fľaše minerálky. Na nete sú všetci v skupinkách, bavia sa, nechce sa mi prenikať do rozbehnutých diskusií, aj tak sa mi zdá, že hovoria o niečom ešte zložitejšom než kvantová fyzika. Všetci sú rovnako osamelí, inak by na ten čet neliezli ale boli by niekde vonku so svojimi kamarátmi či láskami, vo virtuálnom svete živia svoje virtuálne priateľstvá, majú kopec známych, ktorých naživo možno nikdy neuvidia, zabíjajú čas hraním hier, kecaním a surfovaním a možno si svoju osamelosť ani neuvedomujú. Je mi smutno, z nich, zo seba, lebo v tej chvíli si uvedomím že som rovnaká ako oni. Neviem, kam sa tá depka do mňa zmestí, ale viem, že zase narástla, zase sa nadžgáva riadne mastným sústom.
Máli sa jej, nuž si vypýta tie časáky. Vyretušované modelky, najkrajšie, s telom aké musím mať, inak hádam neprežijem, šatičky a botičky, bez akých by som ani smeti vyniesť nemala ísť, prádielko, bez akého vás žiaden chlap nebude chcieť. Chrup taký žiarivý, že večer nepotrebujete lampu na čítanie, stačí vyceriť zuby, vlasy husté, zdravé, lesklé a zásadne dlhé. Krémiky a šminky za cenu polovičnej výplaty, exotické jedlo ľahké a napriek tomu sýte a destinácie, v ktorých keď ste neboli, tak ste vlastne neboli nikde a ako to, že vás to neláka? Štýlovo zariadené vzdušné slnečné izby krásnych bytov či rodinných domov. Reštiky, kde sa treba najesť, inak neviete, čo je dobrá poživeň a prečo ste si dali v nedeľu u mamy šnicľu so šalátom a buchty?
Hľadám svoje sebavedomie, no tá tučná pahltnica mu nič nenechala, počujem ju, ako mľaská a to úbohé chúďa je ako anorektička po úspešnej niekoľkomesačnej odtučňovacej kúre. Stačí pohľad z okna kde priam reklamne vytešená komplet rodinka vystupuje z auta. Tá tučibomba práve prisadla moje schátrané ego a to sa pod jej mastnou riťou nedokáže ani nadýchnuť.
Ale som si ju vykŕmila! Vypínam telku, reklamy sú pre ňu zákuskom a mne sa už nechce v sebe nosiť jej ťarchu.
Ráno slnko svieti - síce za mrakmi, ale svieti. Určite sa ukáže. Pozbieram lajfstajlových sprievodcov najsprávnejším najdokonalejším najtrendy životom a o chvíľu robia spoločnosť prospektom v krabici dolu v baráku.
Nabudúce už sa nedám nachytať. Nabudúce jej už nedám šancu. Len čo sa začne prikrádať, kúpim si Notabene a sadnem do parčíka pri nemocnici.
