V auguste som so synkom odišla od manžela a jeho rodičov - kam inam - kmojim rodičom. Štyri mesiace sa oňho, až na pár telefonátov mne,nezaujímali. Štyri mesiace v živote dospelého človeka niekedyneznamenajú veľa. Štyri mesiace v živote malého človiečika znamenajúobrovské zmeny, pokroky...a aj zabudnutie na to, s čím sa užnestretáva. A tak aj môj chlapček zabudol na babičku a deduška a aj naotecka. S ním, konieckoncov, veľa času nikdy netrávil.
Práve v ten vianočný čas, keď sú ľudia rozcítenejší a prístupnejší, onisi spomenuli na vnúčika a synčeka. Srdcervúcim prosbám a kajúcnympriznania zlyhania sa nedalo odolať. Okrem toho, chlapček predsapotrebuje poznať aj svojho otca. Dohodli sme sa na spoločnejprechádzke, ako „za starých čias". V daný deň a hodinu prišiel, pozvalasom ho dnu, kým som môjho bambuľka zababušila do teplých vecí. Oteckosi ho láskyplne (aspoň to tak vyzeralo) vzal na ruky a pritisol naotcovskú hruď. Dieťatko sa vzpriečilo, skrivilo tváričku a rozplakalosa. Otecko sa mu prihováral, ale nepomohlo. Chcela som si ho vziať ja,boli však už na chodbe a musela som ešte zavrieť dvere. Bežals ním dolu po schodoch, ja za nimi. Vďaka náskoku už sedel v aute jehootca. Bolo to ako v zlom (americkom) filme. Zúfalá matka beží za autom,v ktorom plače jej dieťa, matka za ním kričí...
Doma nik nechápal, čo sa stalo. Skôr, ako som zavolala 158, volala somsvokre. Žene, s ktorou som si vždy dobre rozumela. Po jej slováchporozumenie bolo iba minulosťou. „Vieš, môžeš volať na políciu, oni tiaj tak nepomôžu. On je otec, nie ste rozvedení, má naňho rovnaké právoako ty."Bolato moja prvá, a žiaľ nie posledná, skúsenosť s niečím takýmto. Vtedysom ešte nemala ani len tušenie o nejakom predbežnom rozhodnutí,sociálnej pomoci a veciach podobných! Dnes to už viem. Pokiaľ dieťa nieje zverené do výchovy jednému z rodičov, majú obaja rovnaké práva apovinnosti. Zvláštne, že ten, kto sa svojich práv vehementne domáha,musí byť na svoje povinnosti upozornený až súdom alebo exekútorom. Zdôvodov rovnakých práv (na povinnosti zabudol) môj vtedajší manžel misynka podľa zákona neuniesol. Z morálneho hľadiska však áno. Po piatichdňoch ho nová hračka omrzela a vrátil ju a bez reklamácie. Dokonca bol taký veľkorysý, že za tých päť dní, čo sa o malého „staral", nežiadal odo mňa výživné.
Trvalo vyše pol roka, kým si malý zvykol, že keď odídem na „vecko", ochvíľu sa vrátim a nemusí tam so mnou chodiť. Že keď varím, nemusísedieť na kredenci. Že sa ma stále nemusí držať a v noci sa zobúdzať splačom, že „mama neni". Bolo to bolestné nielen preňho. Stále ma mauselmať na očiach, držať sa ma alebo minimálne počuť môj hlas. Otecko sinikdy neuvedomil, ako mu ublížil, že ja som sa z toho dostala omnohorýchlejšie, ako to malé chúďa. Nebola som, nie som a nebudem jediná s takýmto príbehom. Sú nástisícky, nielen žien. Najjednoduchší spôsob, ako ublížiť rodičovi,starajúcemu sa o dieťa, je vziať mu ho . Polícia sa do toho nemieša,sociálni pracovníci (česť výnimkám) hája práva chudáka rodiča, ktorýdieťa „tak dlho nevidel". Snažia sa tým viac, čím je rodičsponzorskejší. V súboji medzi rodičmi prehráva dieťa so svojourozorvanou dušičkou a zničenou dôverou v bezpečie svojho mikrosveta.
