Unavene čučím cez sklo na vchod činžiaku a typujem čoza exota to bude tentoraz. Pánko v stredných rokoch otvára dvere, bezpozdravu sa zvalí na predné sedadlo a vyštekne: „Sekurisova!“ „Okej“,štartujem a druhou rukou sa načahujem po vysielačke. „Dispečing,osemnástka, ideme na Sekurisovu“. Taxameter už dávno odratáva korunky, pacientmeškal päť minút.
Na Záhradníckej sa exot preberá, z ksichtu mu miznezasnený výraz, asi preto, lebo červené čísla na displeji ukazujú 53.4.Striedavo kuká na hodinky a taxameter.
„To je pol šiestej?“ „Nie Pane, toje päťdesiattri štyridsať.“
Sčervená jak tie čísla na displeji. „To mi chcetetvrdiť, že za kilometer mám zaplatiť 55 korún?“ Darmo mu vysvetľujem, že okremnástupného som na neho i čakal a za každú minútu
sa platí. Hluchý jakpoleno. Vykrikuje, že sme všetci zlodeji, od taxikárov až po ministrov, žeslušného človeka každý zderie, aj v Tescu či kde trčala cena na jogurtochiná ako v skutočnosti pri pokladni platil, účet za teplo prišiel vyššío dve tisícky, a dcéra mu kradne drobáky zo saka! Päsťou treskol dopalubovky až mi nadskočili voľne pohodené slnečné brýle. Našťastie, môj zánovnýfavorit s trikrát pretočeným tachometrom mal palubovku z kvalitnéhomateriálu, a tak sa vcelku nič nestalo. Nuž ak ho nechám tak, ďalšia ranamôže smerovať úplne inde, modrú farbu mám rád ale nie na vlastnom oku.
„Mátepravdu Pane, mňa natiahli v servise. A to o sedemsto korún!Každý sme na tom podobne, Vám berie drobáky dcéra, nám papierové štát a tocelkom oficiálne! Vy môžete drobáky schovať inde, alebo dať dcére po papuli,ale čo my?“ Najlepšia obrana je útok vlastnou zbraňou.
„Aj minule, stojím naštande a prirúti sa chlapík s pravítkom a meria mi veľkosťpísmenok na dverách, vraj nemajú predpísaný rozmer, vysolil som päťstovkua mohol som byť rád, že mi tým pádom dal pokoj a vrhol sa naďalšieho, ktorý nestihol zdrhnúť. V obchode mi baba „zabudla“ odrátaťfľaše, a s prehľadom naúčtovala 8 rožkov namiesto šiestich, jaj, nieste sám to mi verte!“
Exot chápavo prikyvuje, melie niečo ešteo zdravotníctve, no vidím, že jeho bojovnosť sa vytráca. Na Patrónkespoločne preberieme štátny rozpočet, na Lamačskej problémy kňazov v PapuiNovej Guinei, na Alexyho krátko zabrúsime na sociálne pracovníčkyz Krížnej a ich ceny, a už je tu Sekurisova.
„Tamto pred týmzeleným vchodom mi zastavte. Koľko to bude?“ Ukazujem na taxameter, 282.
„Dajtemi 250, sme na jednej lodi.“ Podáva mi 350. „To je dobré, zvyknem platiťtoľkoto a dajte mi vizitku, zajtra pôjdem v tom istom čase.“
Podávami s úsmevom ruku a ďakuje. Stáčam sa na najbližšie stanovisko. Po trochhodinách sa ozýva: „Voľný pri Saratove?“ Stláčam vysielačku: „18“. „Drobného15.“ So zvedavosťou smerujem na adresu.
Ktože to bude tentoraz? PS. Skutočný príbeh 1998.
