pavel ondera
Detská haluz
Rodičia niekedy ostanú z reakcií svojich potomkov úplne mimo. Iste by sa dali o tom napísať aj vyše dve encyklopédie. Dnešný príbeh je jedným z úplne obyčajných, kedy sa malému človiečikovi podaril vyčariť smiech.
Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík: Sranda musí byť, Taxikárske story, Realita života, Kresťanstvo včera a dnes, Cez objektív, Dutá vŕba, Poviedky, Recepty, Názory, Bratislavské kostoly
Rodičia niekedy ostanú z reakcií svojich potomkov úplne mimo. Iste by sa dali o tom napísať aj vyše dve encyklopédie. Dnešný príbeh je jedným z úplne obyčajných, kedy sa malému človiečikovi podaril vyčariť smiech.
Niekedy to nie je iba o eláne. Niekedy je to o odhodlaní. Človek sa odhodlá, pripraví, zaumieni si a vydá sa splniť svoje predsavzatie. Môže to dopadnúť i takto.
O neochote pracovníkov za rôznymi prepážkami a pultami sa toho popísalo už kopy. Sú aj výnimky. Jedna lastovička leto nerobí hovorí sa. A čo keď?
O necelé tri mesiace už budeme môcť platiť v eurách. Niekto očakáva zdražovanie, iný sa ho neobáva. A tak človek porovnáva ceny už teraz.
Kto z nás sa niekedy v práci neulieval? Povedzte s rukou na srdci. Taký človek hádam na svete neexistuje. Zvlášť za čias minulých doviedli zamestnanci tento národný šport k dokonalosti. Ako vidieť, ulievanie sa nie je cudzie ani človeku v našom demokraticko-kapitalistickom systéme.
Slovom sedliak spravidla označujeme človeka hospodáriaceho na vidieku, občasného návštevníka miest, so svojským postojom k ich obyvateľom. Pravdou je, že ich "bohorovnosť" za volantom privádza do úžasu, na pokraj infarktu, niekedy ku kŕčom od smiechu. Označenie sedlák-sedliak sa rovná výrazu slepica-sliepka či iný hyd a dedinský živý statok. Smelo môžeme medzi nich radiť i mestských šoférov, stačí ak sa u nich prejavia isté znaky.
Pokiaľ bude svet svetom pochovávanie zomrelých ostane stále výnosným obchodom. Ľudí je ako maku a každý raz odkvitne. Smútok, láska a spomienky pozostalých na našich drahých zosnulých sú motorom k vybudovaniu dôstojného miesta posledného odpočinku, kam sa budeme chodiť vyžalovať, porozprávať či len zaspomínať si. Príslušníkmi našich rodín však bývajú i naši, tiež smrteľní zvierací miláčikovia. A tak tu máme iniciatívu pani Vacvalovej vybudovať cintorín pre zvieratá.
Zvieratká máme radi. Keby to išlo, žena by vlastnila čiernu pumu, deti delfína, ja by som sa uspokojil aj s írskym setrom. Keďže to nejde, máme rybičky v akváriách, v lete nejaké tie mravce, ktoré používajú stupačku ako diaľnicu, zopár pavúkov, ktorým systematicky ničíme siete na hmyz a potom hromžíme na muchy, komáre a iné potvory.
Každý z nás strávi istý čas pri svojej každodennej potrebe. Niekedy nám to toaletný papier môže spríjemniť a niekedy nie. Ak Vám prebehnú prsty cez lopúchový list alebo slabo navrstvenú papierovú plochu, nie je po ruke mydlo a voda, čo sa bežne stane pri náhlej potrebe v prírode (alebo v slabo ošetrenej prevádzke v centre mesta), môže ísť o katastrofu.
Deti, poklad každých rodičov. Niekedy ale dajú fakt zabrať! Až k slzám od smiechu.
Zišli sme sa pri jednom stole pod Leninom. Väčšinou starší páni, ja som z nich najmladší. Vždy som inklinoval k staršej spoločnosti, oslovovali ma ich vážnejšie témy a humor tak odlišný od spoločnosti mojich rovesníkov. Tento zvyk mi ostal. -Vitajte cirkevníci, zdraví prichádzajúci, najstarší z nich.
Do roboty už meškám, beriem to krížom cez trávnik, ušetrím zopár sekúnd. Nedávno pršalo, pokosená trávička už stihla podrásť. Dumám nad dnešnou poradou, pripravujem si argumenty na vysvetlenie, prečo ten posledný kšeft zlyhal. Noha stúpi do voľačoho mäkšieho ako je tráva. Aj mazľavejšieho! Jasne, psie ho...
Úspešnosť toho receptu je priamo úmerná politickej situácii a zloženiu pozvaných konzumentov z pohľadu ich mlsných jazýčkov a ochote sa neviazane baviť. Musím povedať, že v časoch kedy som na podobné akcie chodil, to bolo niečo extravagantné, vymykajúce sa z priemeru, a na tento žúr si každý z nás pamätá dodnes. V podstate nepotrebujeme na pohostenie nič extra čo je bežne v rodine dostupné, hádam okrem akvária.
Sedíme s Ferom pri štvrtom pive. Pijem len desinku, čistú bez zápražky, ktorú si dopriava môj proťajšok. Plán na tvrdý alkohol mám splnený do roku 2050 ešte z čias, kedy som pracoval ako barman. Tak sem rozmýšlál, či by si nescel nefrolepis gloriósa. Pivo mi zabehlo, zakašlal som s prekvapeným výrazom v tvári. Totok nebude po záhorácky. Fero a latinčina? Co čumíš jak vydra na kalnú vodu? Pýtam sa či nesceš papradzííí.
6:35 am. Ranný zhon, na kávu nie je ani pomyslenie, cigareta sama horí v popolníku. Tesne pred odchodom siahnem po kľúčoch od auta... ruka ostane visieť vo vzduchu. Tu mali byť... sem som ich položil, civím na nízky konferenčný stolík.
Záhorák Milan je zjavom výnimočným, ako hovorí ďalší z partie, jeho keď urobili, museli zahodiť kopírak, lebo druhý taký na svete už neexistuje. Človek s veľkým srdcom, ale neuveriteľný srandista.
Vyberám si Nokiu 6300. Firma sa rozhodla obnoviť komunikátory svojich zamestnancov, niektoré už svojím vzhľadom vzbudzovali dojem, akoby ich vyrobili v minulom storočí a nejaký čas ležali v kontajneri, odkiaľ nám ich šikovný bezdomovec strelil za facku.
Na stôl pristála už tretia fľaša šampusu a začal som pochybovať, či stihnem sobotný obed.