Povolenky sme tento rok mali aj na vody pstruhové atak sa našim cieľom stal neďaleký revír, zurčiaci tok vynárajúci sa v myslisľuboval pekné úlovky. Už cesta začala byť skutočne dobrodružnou výpravou. NášFiat 600 s kufrom trošku väčším od kabelky do divadla bol zaprataný jak poľskýkočovný, burza vágen.
Okrempozorností pre babku (nezohnateľné pančucháče, lieky Brufén, podpultový mlynčekna mak), priestor zapĺňali nezmyselne veľké tašky s oblečením pre každý prípad,asi tam bola i baranica a trojštvrťový kožuch. My sa snáď sťahujeme! Natlačiťmedzi to všetok náš rybársky cajk a dvojdielne udice (kdeže vtedy teleskopy...)bol výkon hodný Houdiniho (obdoba dnešného Copperfielda). Podarilo sa. Na zadnésedadlo som sa preplížil stredom, okolo rýchlostnej páky. Z ľavej strany airbags teplákami a svetrami, z pravého trčali ponožky, červená termoska a metrovávarecha na vyváranie prádla. Ľavá noha spočinula na krabici s hnojnými červami,pod pravou som cítil niečo mäkké, sakel s kukuričným šrotom pre každý prípad.Ak by pstruhy nebrali, náhradným riešením bola nádrž Nitrianske Rudno. Vyrazilisme už v piatok poobede.
Cestaprebiehala perfektne. Až po Senec. Čudný biely opar vlajúci za nami,signalizovaný predbiehajúcimi vodičmi, s výrazom na tvárach hovoriacich"autá na uhlie a paru už na cesty dávno nepatria!", nás donútilzastaviť. Chýbajúci klinový remeň, vyrazená mrazová poistka bloku motora, motorbez vody v agónii sekundu pred koncom, hm to neveštilo nič dobré a náš výlet sazačal rozplývať ako tá para za nami. Chlap si má vedieť poradiť v každejsituácii. "Máš pančucháče?" pýta sa mamy. Kukla na neho ako nadementa... "teraz v lete, v tomto horku?" Asi sa domnievala, žezbadal nejakú bačorinu a chce si nachytať živé blšky do akvária."Potrebujem nahradiť klinový remeň!" oznámil nám sprostejším..."Aha tu sú jedny", ťahám z airbagu dar pre babku... Po chvílidohadovania, či má dar ostať darom, ktorý sa k obdarovanému nedostane lebo nemáako, alebo či je lepšie pokračovať v ceste i bez tých (podľa nás chlapovzbytočných) deravých rúrok na nohy vyhral otec. "Tak klinový remeň bybol", oznamuje nadšene, ešte vodu a štopel namiesto poistky. Po chvíliurezal malej metličke rúčku (vtedy boli poctivo drevené), a natĺkol ju do blokumotora. Z neďalekého stohu vytekalo niečo skupenstvom podobné vode, rozhodnenie vôňou a farbou. "Teče to? Teče. Tak to bude aj chladiť!" rozhodols autoritou projektanta auta 21-vého storočia. S precednou močovkou v chladičia s pančucháčmi na remeniciach pokračujeme smer Bojnice... V dajakej dedine samu podarilo zohnať skutočný remeň, a tak pančucháče putujú do smetiaka. Pavodav chladiacom systéme plní svoju funkciu (možno ani v zime nezamŕza) lepšie akodestilka. Do cieľa sme už dorazili bez zdržania.
Druhý deňráno, sme už po štvrtej vyrážali k vode. Auto sme odstavili na kraji cesty aobložení rekvizitami ako vojaci pri zrýchlenom presune sa vyberáme smerom, kdeby mala byť potokoriečka. Chvíľu som postál. Bolo nádherné ráno, postupnetrhajúca sa hmla stáčaná vánkom do rôzno-divných tvarov, v mysli sa mi vynáralipriesvitné víly rozprávok z detstva. Pri vode sme sa rozostavili dvadsať metrovod seba. Začal lov. Naše silóny s muškami (používali sme náradie na lovkaprovitých rýb a dravcov), sa po chvíli strácali pod hladinou. Zábery všakneprichádzali. Presunuli sme sa o hodný kus nižšie. V čírej vode ležali naokraji prúdnice nádherné exempláre pstruha. Lovecká vášeň dosiahla vrcholu.Opäť žiaden záber, ani keď sa muška unášaná prúdom pri dne prevalila okolorybieho tela. Vášeň spolu zo zúfalstvom vyburcovala snahu uloviť aspoň jedenkus na najvyššiu možnú mieru. "Vyskúšame červy", zavelil otec. Je tosíce zakázaný spôsob lovu pstruha, ale pri tých nervoch ide zákon stranou. Vkrátkom slede po sebe máme v sakoch každý po dvoch veľkých duháčoch. Právepripravujeme ďalšiu návnadu, keď sa na druhom brehu vynorí postava oblečená vrybárskom bez výstroja. Namiesto pozdravu vyštekne "Čo tu robíte!?""Čo asi, hádajte, poľujeme na diviaky!" Drzo vykríkne otec. Aký požičajtaký vráť. Chlap na druhom brehu zneistel. "A povolenky máte?"vyzvedá. "Jasne že máme, poďte sa pozrieť!" bez strachu oznamuje."Ale ja myslím ministerské!" pokúša sa ešte raz nadobudnúť stratenúpôdu pod nohami ten z opačného brehu. Otcom prebehne elektrická iskra. Totonečakal, kde sme to doparoma vliezli? Nedá na sebe nič znať, z diaľky nie jevidieť trasúce sa ruky. "Samozrejme, že máme ministerské, čo si myslíte,že by sme tu inak chytali? zamáva preukazom príslušníka ľudových milícii. A užneotravujte, plašíte nám ryby!". Kupodivu, zabralo to. Chlap sa otočí apomalým krokom bez pozdravu odchádza.... "Balíme... balíme a fofrom.""A čo s rybami?" "Berieme ich zo sebou. Keď majú vlastnú vodu,vlastné ryby a vlastného vartáša, na nejakej pytliacky ulovenej štvoriciduháčov im až tak záležať nemusí." Keby šiel chlap z druhého brehu o pár minút po ceste, už by videl lenzadok nášho malého chrobáčika s dvoma šokom vytrasenými, ale šťastne sausmievajúcimi rybármi. Druhý deň sme využili náhradný revír, priehradu naNitrianskom Rudne. Takmer zbytočne... takmer. Počasie bolo ešte krajšie ako deňpredtým, voda nádherná, príroda úchvatná... ani to, že sme domov odchádzali ibas dvoma pleskáčmi a štyrmi ostriežikmi nám nemohlo tento deň pokaziť....zvlášť, keď nás doma čakal obed naozaj ministerský.... PS. Našeautíčko sme časom predali aj s tou drevenou mrazovou poistkou, fungovala bezchyby.
