1203-ojka sa pohybuje ulicami Bratislavys dôstojnosťou jej vlastnou, vzhľadom na vek dúfa, že ju vodič nepoženiedo tej nemocnice na kopci, už viackrát jej v tomto teple došiel dycha bola odkázaná na oživovanie. Aj minule, keď viezla toho štyridsiatnikas dýchacími problémami sa jej smial celý plný „Ikarus“, ktorý si juv kopci dovolil predbehnúť napriek tomu že, dávala „Orbi et Urbi“ (mestua svetu) jačaním a majákmi na známosť svoje prednostné právo byťnajrýchlejšou. Tá hanba, fuj, radšej jazdiť iba tieto prevozy, kde na nejakejminútke nezáleží.
Špitál na Hlbokej, nemý svedok vzostupu a pádudočasných obyvateľov blízkej budovy UV KSS, ticho prijíma ďalšieho pacienta.Tentoraz len na ortopedické vyšetrenie. Sanitky naukladané vedľa seba zadočkamiku vchodu spokojne oddychujú, ich velitelia v bielych plášťoch sprevádzajúchorých po vysokých chladných chodbách až do rúk moderných šamanov, ktorí narozdiel od tých pôvodných, používajú namiesto zaklínadiel a krviprečudesných živočíchov, nože, ihly, nite, a prístroje s ramenami,tajuplne blikajúce celou škálou farieb. Vedľa našej starej dámy, stojí podobná vykopávkaz nemocnice na juhu. Tá sa má, všade rovina, aj tých áut menej ako tu.Hneď by s ňou menila, služba je však služba, nejako to už len do dôchodkuvydrží.
Chlapík v bielom plášti opatrne vedie dedka po schodochk sanitke. „Dzedo, o hodzinu sme doma“, kričí bodrým hlasom nanahluchlého starca. „Pjekne si sem lofnite“ , usádza ho na sedadlo vzadu „a kedbudete volačo scet, len na mňa porádne zarevte.“ Dedo pomaly usadá, jednourukou sa pridŕža okraja dverí. Sanitkár potlačí dvere a tie sa rozbehnú ponamastených koľajach. Šváác, znútra počuť krik, ruka ostala v medzere,Biely plášť otvorí: „Čo už scete?“ Dedo len krúti hlavou, už aby bol doma,pridŕža si pricviknuté prsty. Na druhý pokus dvere doľahnú, zámok šťuknea o pár sekúnd už biele čudo mizne za zatáčkou.
Motor naskočí na prvý šup, kontrola zubov prebehla už ránoa naša pohojdávajúca sa kocábka ide pre ďalšie pokyny na dispečing.V garáži ju už vítajú jej kolegyne, niektoré ešte oddychujú, do nočnejslužby ostáva pekných pár hodín pokoja. Po hodinke, ktorú využili vodiči nadoplnenie vlastných pohonných hmôt štartuje opäť. "Ten mladší mal určite chlebas cibuľou, keby aspoň otvoril okno, takto budem smrdieť poriadne dlho",hundre stará, ale predsa len dáma.
Výnimočný stav. Toto sa nestáva, aby samedziklinické prevozy jazdili s húkačkou. Po chvíli vyrozumie, že saponáhľa pre krv. Na kliniku hematológie a transfúzie je to z Pionierskejlen kúsok. Autá na Šancovej poslušne zastavujú, prebehne cez križovatkua šinie si to okolo „Malého trhu“, z ktorého sa za ňou zvedavo otáčajú hlavy ľudí. Ďalšia križovatka so Štefanovičovou, pomaly, hádam krokom sa blížiku koľajam. Zrazu pred ňou vyrastá červená plechová opona, strašná rana lámemilej starej dáme väzy. Rozbehnutá električka smerom na stanicu, ktorej vodičnaliehavé kvílenie nemohol počuť sa vynorila spoza domu nečakane, ako revízor vdvestojedničke.
Zbiehajú sa ľudia, pomáhajú ako inak vodičom, starú dámuprikvačenú o semafor si nik nevšíma. Celý predok, mozog i svaly sú rozdrtené,životodarné tekutiny pomaly miznú v lačnom kanále. Jej posledné myšlienkysmerujú k tej nemocnici na kopci, čo ju tak nenávidela. Ako rada by sa tam ešteaspoň raz vyteperila.PS Podľa skutočných udalostí, kedy som pracoval vo FN-DZS Bratislava.
