Pri panelákovom rozhľade ráno ma zaujalo krvavé slniečko natoľko, že som neváhal. Čakala ma sobotná nákupná kalvária, začínajúca sa a končiaca na trhovisku. Bezmyšlienkovite som pribalil foťák. To som ešte netušil malé februárové "prekvapkanie".
Cestou na trhovisko ma zaujal dym, prezrádzajúci, že potkany dnes majú teplú stravu. Hútal som či hovädziu polievku, alebo varené potkanie, veď tieto zvery nemajú problém z kanibalizmom vo vlastných radoch.
Zdržal som sa v útulnej búde, plnej tepla a známych, vonku začali poletovať vločky. Sprvu len tak skúšobne, po pár minútach, kedy si overili, že im nič nehrozí sa vyrojili ako vojaci pri invázii do Normandie. Dvíham kotvy. Zaskočený nie som sám, o čom svedčí i parkovisko.
Pri prechode cez cestu som nechápal ako sa behom pár minút môže všetko zmeniť.
Aj potkaniu rodinu to vystrašilo a hrnce odstavili zo šporáku, lebo im snehové vločky zapchali prírodný dygestor. Pôvodne dymil u päty osamelého stromu vpravo.
Cesta fujavicou netrvala viac ako tri minúty. Pri pohľade do spätného zrkadla v aute prišiel na rad opäť foťáčik. Šedinu vlasov vystriedal snežný melír.
Snehový pokrovec sa zapáčil aj miestnym mačkám, ktoré sa vyžívali v šmýkaní sa po kapotách áut.
O pár hodín neskôr, keď sa slnko oprelo z vyčistenej oblohy do trblietavého snehu, pozostatky snežnej búrky mizli ako mávnutím čarovného prútika. Pluh pripravený upraviť umelú plochu tak ostal bez roboty.
Mráz sa však nevzdal. Spolu so slnkom vytvoril bleskurýchlo malé cencúliky. Búrka prehrmela a Bratislava sa vrátila do svojho klasicky šedivého šatu.
