Bez ženskej ruky to nie je ono

Mňa veru áno. Skúste jeden deň sledovať vlastné ženy a matky. Okrem svojho zamestnania napriek všemožnej pomoci zo strany partnerov a potomstva ostáva gro všetkých povinností na ich pleciach. Musia myslieť nielen na to, ako nakŕmiť početnú domácnosť a starať sa o plnú chladničku, ale aj na to, aby každý z rodiny mal vždy po ruke čisté ponožky, košele, vyžehlené prádlo, aby bol na vecku vždy po ruke toaleťák, v kúpeľni zubná pasta, na balkóne či záhrade popolievané kvety, aby nikde nekričal prach, zapatlané umývadlo, dres či vaňa. Vaše použité ponožky vždy záhadne zmiznú z pravidelného miesta v obývačke pod stolom, kde sa tak rád vyzliekate z kože a objavia sa o pár hodín v prádelníku či komode. Otvorená zubná pasta sa sama zavrie, mokrý uterák na dlážke vyschne a vyskočí späť na držiak voňavý a čistučký, zrkadlo v kúpeľni po ktorom ste ráno jazdili dlaňou aby ste si vedeli oholiť tých pár chlpov je zrazu žiarivo čisté a naleštené. Včerajšie noviny povaľujúce sa na stole zrazu zmiznú tak isto ako stopy po blate z Vašich topánok vo vstupnej hale.

Nechcem tvrdiť, že chlap by nedokázal ženine povinnosti plniť rovnako dobre, na to iste každý z nás nájde vo svojom okolí príklad. Bez ženskej ruky to však akosi stále nie je a nebude ono. Hádam preto sa ženy štatisticky i prakticky dožívajú vyššieho veku. Keď však žena predstihne muža dobehnutím do cieľa svojho života, potom sa často v takejto neúplnej rodine ozývajú povzdychy "keby tu tak bola Anička"; "mama to robila lepšie"; "tie záclony sú akési šedivé, nevieš ako to prala mama?"

Veru, tak ako muž má svoju úlohu v rodine, tak ju má i žena. Nezastupiteľnú. A občas i nedocenenú, ktorú okolie, partner berie ako samozrejmosť. Stačí sa však na chvíľu zastaviť a uvedomiť si čo vlastne náš proťajšok pre rodinu denne robí. Hneď sa začneme na svoju polovičku, či sa jedná o ženu alebo muža, pozerať trošku inak. Možno s väčšou úctou, možno láskavejším okom a ak patríme k tým lenivejším a pohodlnejším hádam nás to povedie k prehodnoteniu vlastného postoja.

Moja starká až do smrti spomínala môjho otca, ktorý pravidelne po nedeľnom obede vstal zo slovami -Holky teď Vám uvařím kávičku, odpočívejte, já jdu na to nádobí.

Niekedy stačí tak málo.