Pred pár mesiacmi ešte nevedel poriadne stáť na vratkýchnožičkách, dnes so mnou zametá,
mám čo robiť aby som ho udržal. Darmo,poľovnícke plemeno sa nezaprie. Na tento deň sme sa ho snažili pripraviťv posledných mesiacoch aportovania, durenia, vystavovania, všetko zvládalna jednotku. Jeho biely kožuch s umne vyvedenou kresbou pôsobí ako by malcez chrbát ležérne prehodenú čiernu psiu pelerínu. Medzi ostatnými vytŕča radu,konkurovať mu môže hádam predsedov írsky seter, ostatné psy, väčšinou kríženciiných poľovníckych plemien, u ktorých určiť rasy rodičov je oriešok prezoológov, na nich chvíľu zazerajú a napokon sa pohŕdavo odvrátia. „Veďuvidíme, čo dokážeš ..." čítať im z očí. Náš šampión, hviezda dnešnéhorána, vzbudzuje pozornosť. Vynikajúci rodokmeň, ktorý by mu Pálfy moholzávidieť koluje z ruky do ruky, otec len tak ledabolo (ale pyšne) trúsichvály, vyzdvihuje šikovnosť a rozumnosť svojho miláčika už od útlehoveku.
Po nástupe (poľovačka nie je holubník), a príhovore sadelíme na skupiny, jedni budú vyčkávať na stacionárnych stanovištiacha iní budú hnať a samozrejme i strieľať zver smerom k nim.Lov v bažantnici má pevné a prísne pravidlá, tu sa ľudia navzájomnevidia na veľkú diaľku, preto i na pozemné bežiace ciele sa dá strieľaťlen do určitého času a vzdialenosti, potom už len na tie letiace. Nášhošampióna mi pomáhajú dostať na vlečku traktora hádam dvaja, nechápe že totoprivilégium ostatné psy nemajú a musia za vlečkou po svojich. Verím, ženabudúce už pouteká po svojich, no dnes, keď je pre neho všetko nové sa bojím,aby nezdrhol. Ťažko ovládateľný bol vždy keď zacítil zver, a bolo to jednoči vrabca, drozda, holuba... neraz aj bažanta. Ťažko tomu uveriť, ale aj tie saešte občas ukázali v záhradách pod Slavínom, kde vyrastal. Traktor nás vlečie hádam päť kilometrov ďaleko, na opačnústranu bažantnice. Pomaly sa rozostavujeme, idem s Brenekom vedľa otca.Konečne vstupujeme do lesa.
Pes lieta ako divý a ja za ním. Stále navodítku pobehuje medzi stromami a ja bežím slalom. Keď som už trafil tretístrom, rýchlo si uvedomím, že ak niečo nespravím, na konci lesa budem otlčenýjak cigánske hračky. „Už ho pustím?" kričím na otca, ten v stave vzrušeniaktoré pozná len skutočný poľovník mi kýva na znak súhlasu. Zapriem sa celousilou a ťahám psa k sebe. No skôr idem ja k nemu, jeho nohy súakoby vrastené do zeme, možno púšťa korene... Napnuté vodítko rozopínam vochvíli, kedy zaznie prvý výstrel čo odštartoval kanonádu na vyplašenúzver. Pes sa chvíľu nehýbe a potom začne hrabať o dušu spasenú.Zarazene pozerám, „Brenek, hľadaj!", nevšíma si ma iba kope a kope.V rekordne krátkom čase mu siaha jama po brucho, usúdi, že stačí, prásknesebou do nej a celý sa trasie. No, tak to je teda gól do vlastnej bránky.Prichádza otec, hútame čo s ním? Zahrabať ho? Žartujem... „Budeš ho musieťnejako dostať k autu", podáva mi kľúče. Toto hebedo dvadsaťpäť kilové? Osamel som s našou pýchou. Najskôr mudohováram... potom ho z jamy ťahám... už, už sa to podarilo, ďalšiakanonáda a je v nej zas. So psom na rukách sa vytrmácam z lesa,traktor už dávno zmizol a žeby tadiaľto išiel taxík... A tak šliapempešo, chvíľu ho ťahám, chvíľu nesiem, nadávam jak pohan. Zamknem šampióna doauta a vraciam sa k poľovníkom. Otec už nestojí tak pyšne...
A tak sme mali doma 15 rokov poľovníckeho psa, ktorý už v živote nažiadnu poľovačku nešiel.
„Česť jeho pamiatke...."
