Nasesternu prichádza doktorka. Mladá, hádam tridsať päť. Rozhovor počúvam bezjediného slovka, sanitkár čakajúci na papiere.
"Takako sa má dvanástka?" pýta sa ešte vo dverách pani doktor.
Tádvanástka je dvojlôžková izba dočasne vyhradená jedinej pacientke.
"Dobre,ako sa to vezme. Má bolesti."
"Liekydostala?"
"Presnepodľa harmonogramu."
"Pôjdemju pozrieť."
"Včeratu bol opäť jej manžel, povedali sme mu to, čo mu odkázala pred dvoma dňami, žeuž nemá chodiť."
"Bolpri nej?"
"Nie,napokon odišiel ako aj predvčerom. Smutný, zdrtený."
Lekárkaodchádza. Dumám nad práve skončeným rozhovorom. Sestričky spolu rozoberajú tenprípad znova, už po stý raz.
Prišlapred pol rokom, diagnóza, rakovina maternice. Operácia, jedna, druhá,metastázy. Manžel tu bol dennodenne. Aj s dcérkami. Očká im poplašenebehali z miesta na miesto, kým nezbadali mamu. Učili ich obväzovať ruky,kým chcel byť ocino s mamou sám. Mohli chodiť v ktorúkoľvek hodinu.
Dohodlisa. Keď mu odkáže aby už nechodil, je koniec... Nechce aby ju videl umierať.Ani on, ani deti.
Vracia sadoktorka. Berie chorobopis do rúk a čosi v ňom študuje, škrtá, dopisuje,podpisuje, ešte razítko. Bum. A je to. I takto končí život na tejto zemi.
"Dvanástkeuž žiadne lieky, iba minimum opiátov podľa potreby. Chce byť pri vedomí."
Pochopilisme všetci i ja, nestranný a náhodný pozorovateľ. Čaká ju už cesta,z ktorej niet návratu. Čaká ju budúcnosť na druhom brehu. Svojím koncombuď radostná, alebo smutná... Podľa toho komu na tomto svete uverila, či svetu,náboženstvu alebo Bohu. Chce sa ňu vybrať čo najmenej ovplyvnená chémiou. Má nato právo.
"Kedyto bude pani doktorka?" Pokrčí plecami... "už skoro."
Mal tobyť pre mňa bežný deň.... taký jednoduchý ako iné v tomto týždni. Nebol.Myslel som na ňu až do večera.
Zavše sami tento príbeh spred dvadsiatich rokov vynorí v hlave, tak ako dnes.
