Chuť chleba

V časoch socialistického blahobytu bol chlieb nielen základnou ale aj najlacnejšou potravinou. Podľa toho sa s ňou i zaobchádzalo s výnimkou rodín, kde si ešte uvedomovali jeho hodnotu a jeho zužitkovanie muselo byť takmer stopercentné. Aj tvrdý chlieb sa zomlel, poprípade ho skonzumovali hospodárske zvieratá. Na druhej strane boli rodiny rozmaznané dostatkom, kde sa bežne vyhadzoval takmer celý bochník už na druhý deň. A nie je tomu inak ani dnes.

Na jednej strane uznávam, že nútiť niekoho aby dojedol včerajší chlieb, keď má po ruke chrumkavý a teplý bochník, je týraním osoby v spoločnej domácnosti ktoré by malo byť postihované rovnako, ako keď žena strelí facku mužovi (alebo naopak), či decku. Čerstvý chlieb je proste lahôdka, ktorej sa nevyrovnajú krevety ani údený losos. Pamätám si časy, kedy som cestou z obchodu poodlamoval a doslova zhltol kôrku z pecňa v takej miere, že ma mama hnala cez celý dvor. Nie, žeby mi túto dobrotu nedopriala, ale takto zdevastovaný bochník sa už nedal v utierke udržať poživateľný ani pár hodín. Jednoducho obschla striedka.

I v dnešnom kapitalistickom blahobyte sú ho stále plné kontajnery napriek tomu, že jeho cena z neho robí pre niektorých už drahšiu súčasť dennej výživy. Nieje ničím výnimočným vidieť dnes kilový bochníček v regáli za viac ako sto korún. V niektorých krajinách sa predáva chlieb po krajčekoch. Celkom dobrý nápad. Balený po piatich, siedmych, desiatich krajcoch, človek si kúpi toľko, koľko v ten deň spotrebuje. Musí sa však zmieriť s tým, že takto predávaný chlieb je poznačený pobytom v igelite a k tomu čerstvému bochníku má veľmi ďaleko.

Poviete si chlieb. Prečo toľko rečí okolo neho. Nuž skúste ho na týždeň vynechať z jedálnička. Pravda, dá sa nahradiť rožkami, celozrnnými prípravkami a veľa ľudí to dokonca tak i robí. Jeho chuť, vôňu, však nenahradí žiaden polystyrén, žiadne pečivo, žiadna zdravá výživa s prívlastkom bio, nech by bola z akejkoľvek inej múčky.

Pred rokmi sme vyrazili na vojenské cvičenie. Mrzlo hádam ako na Sibíri. Nafasovaný proviant vrátane chleba nám dával pocit istoty. Prvé dni sme chlebík ako tak jedli spolu s konzervami, postupne keď tvrdol sme ho vyhadzovali von príklopom. Našťastie boli sme na stálej pozícii. Potom prišla fujavica a ostali sme kompletne odrezaní od sveta. Ani konzervy nám už nechutili, niečo chýbalo. Na tretí deň bez spojenia a velenia som sa brodil závejami, odhadoval vzdialenosť kam mohol chlieb zaletieť, prehrabával sneh. Postupne sa pridala celá osádka. Polovičky chleba sme napokon našli, rozmrazili na bloku motora, nakrájali a s pôžitkom jedli. Ani príchuť spálenej nafty a oleja neubrala nič na jeho chuti. Proste chuť chleba!