Nerovnosť pohlavia zakódovaná samotným Stvoriteľom, je tým najprirodzenejším, najjednoduchším a zároveň najgeniálnejším riešením, ktoré napĺňa manželský zväzok a udržuje ho funkčným. Všetko však závisí na dominantnosti toho či oného partnera, preto nie je výnimkou ak v rodine rozhoduje žena. Už od počiatku existovali na svete dva modely, patriarchát, kde hlavou rodu bol muž a matriarchát.
Ak sa pozrieme do Písma, zistíme, že prirodzenejší a Bohom plánovaný model je patriarchát. Na veľa miestach sa píše o rodine, ktorá je veľmi dôležitá v očiach Boha, čo neskôr uznali aj komunisti, ktorí tvrdili: „Rodina je základ štátu“ . Rodina je skutočne základnou bunkou spoločnosti, spoločenstiev. Nebudem sa teraz venovať jej úlohe, pozrime sa na to, prečo má byť muž jej hlavou a kedy sa ňou skutočne stáva.
Postavenie muža, čoby hlavy rodiny nespočíva v despotickom a egoistickom presadzovaní svojej vôle, ale v zodpovednosti, ktorú v konečnom dôsledku ponesie. Jak pred rodinou a spoločnosťou na tomto svete, tak neskôr pred Bohom. Túto zodpovednosť, prisúdenú Bohom na seba berie muž v okamihu uzatvorenia manželstva. Rodičia odovzdávajú svoju dcéru do rúk muža, ktorý jej má poskytnúť nielen lásku, ale i materiálnu zábezpeku, životný priestor, možnosť sebarealizácie, bezpečnosť. Naopak žena, poskytuje mužovi pokojný prístav plný opätovanej lásky, radosť, potomkov, napĺňa mužove sny podobne ako muž ženine, pomáha mu, stará sa o neho tak, ako to len žena dokáže. Táto harmonická symbióza, ponorená v láske, ktorá priam preteká von z manželstva je ideálnym vzťahom, ktorý trvá až za hrob .
Úloha muža byť hlavou rodiny, prakticky odbremeňuje ženu a dáva jej priestor a čas na sebarealizáciu, na splnenie si svojich predstáv. Milujúci muž nikdy nebude presadzovať svoju vôľu bez toho, aby bral ohľad na ženu a deti, jeho rozhodnutia a zodpovednosť spočívajú práve vo voľbe takých krokov, ktoré musia akceptovať všetky potreby svojich blízkych a v umeniu dokázať ich skĺbiť. |
Verte neverte, rodina kde chcú obidvaja točiť tým istým kormidlom dovedie napokon loď pred skaliská, ktoré znamenajú skazu. Potom už býva neskoro ak druhý prenechá vedenie partnerovi, ktorý často nevie kam z konopí... Nasledujú vzájomné výčitky a hádky „Kam sme sa to dostali, Ty za to môžeš!“ . A pri tom sa tejto situácii dá zabrániť tak ľahko. Plánované rozhodnutia, neváham povedať všetky rozhodnutia, treba preberať spoločne, hľadať ideálne riešenia a napokon sa dohodnúť na smerovaní. Potom prichádza moment dohody, "takto to bude". Od tohoto okamihu preberá za padlé rozhodnutie plnú zodpovednosť muž s tým, že ak by aj rozhodnutie nebolo správne, nikdy nesmie žene povedať, „Veď aj Ty si to chcela“. Do tejto chvíle mal možnosť využiť svoje právo posledného slova!
Od teraz je to už len jeho rozhodnutie, jeho zodpovednosť, jeho bremeno, pretože on je hlavou rodiny a ženy. Toto je ten skutočný význam funkcie "hlavy rodiny". Múdra žena ani v prípade zlej voľby nikdy mužovi nepovie, „Vidíš kam si nás to dostal!“, pamätá na to, že i ona mala priestor sa k rozhodnutiu vyjadriť. V drvivej väčšine prípadov však k takejto situácii ani nepríde. Ak sa robia rozhodnutia spoločne, vedú cestu "manželskej lode" vždy v bezpečnej vzdialenosti od skalísk znamenajúcich ohrozenie a skazu.
Prehnane emancipované ženy, ktoré používajú argument, že hlava rodiny je prežitok, že každý má právo, každý môže slobodne konať a rozhodovať, sa ukracujú o ten pocit bezpečia, kedy sa z dôverou odovzdávajú do rúk muža. Nuž je to ich voľba, pre samé starosti s vlastnou zodpovednosťou za rozhodnutia (ktoré prináležia mužom), s vlastným svedomím napokon nemajú čas na to, čo je im prirodzené a Bohom darované. Plne rozdávať a prijímať lásku, darovať nový život, milovať a byť milovanými.
