Detská haluz

Našich známych obdaril Boh (pre ateistov príroda), dvojičkami. Sedeli potichu a s vyvalenými očkami pozerali rozprávku, kým mama mala v kuchyni čas na svoje bežné povinnosti. Čo náhoda nechcela, vypadol prúd, celý byt sa ocitol v tme. Loptoši (ona a on), si začali čosi šuškať a ostali ticho. Vidiac (skôr tušiac) mamu ako šmátra po obývačke, čakali čo bude. Napokon jej aké také svetlo z mesiaca za oknom pomohlo sa zorientovať natoľko, aby našla zabudnutú sviečku na tanieriku a prachom zapadnuté zápalky v pohotovostnej skrinke.

Keď sa podarilo zapáliť sviečku na stole, štyri očká sa rozžiarili.
-Tak a je to s uľahčením zaznelo z úst šťastnej mamy.
-Všetko najlepšie maminka prenesené vážnym dvojhlasom doviedlo našu známu k výbuchu smiechu.

Malý človiečik, logicky predpokladajúci, že sa jedná o tajomné prekvapenie na konci ktorého bude minimálne torta, zareagoval po svojom. Zapísali sa tak do histórie celej rodiny a tento príbeh sa bude od teraz tradovať veľmi dlho.

Deti sú radosť, pokladom a darom od Boha. Nuž a keď sa nezaprie ich dôvtip, nevinná úprimnosť, je to skutočne o šoku zo smiechu, o šťastí, ktoré ako rosa dopadá na matku, obidvoch rodičov.