Na niektoré z našich obyčajných okamihov, kedy sme slávili svoje prvé víťazstvá si ani nepamätáme. Prišli akosi spontánne. Prvé kroky, slová, poskladanie kociek do tvaru domu či jednoduchších útvarov si pripomíname už len ako tí, ktorí sa sťa pozorovatelia (rodičia a rodina), tešia zo svojich potomkov. Obrat nastáva vo veku neskoršom, kedy si v praxi už overujeme svoje dannosti a schopnosti vyrovnať sa, či predčiť v istých oblastiach svojich rovesníkov, dostihnúť naše vzory.
To sú len ďalšie krôčiky na ceste k prekonaniu výziev. Musím sa však pristaviť pri tých bežných, jednoduchých, na Atlantik a Himaláje nateraz zabudnem.
Pamätám si ako mi moja mama, mne dvanásťročnému, zadala úlohu uvariť v sobotu hovädziu polievku. Bola to výzva ako hrom. Dostal som peniaze na mäso, zoznam rôznych druhov zeleniny a odporúčanie, aby som sa obrátil o pomoc na kuchársku knihu z roku 1965, modernú to vtedy "Retigovú po 112-tich rokoch". Pustil som sa do prípravy s vervou.... veď čo by sa už na hovädzej polievke dalo pokaziť? Dalo! Miloval som mastné oká v tanieri horúcej polievky, na začiatku varu som pridal pol fľaše oleja a tak neskôr na jej povrchu plávala takmer dvojcentimetrová vrstva. Keď sa mama vrátila z práce prišiel okamih pravdy, polievku mi pochválila a masť bez slova zliala. Ani som netušil, že práve tento moment v mojom živote bol zasiatím semienka, ktoré neskôr vyklíčilo do stromu plného výborných jedál (aspoň okolie to tvrdí).
Ďalšie výzvy na seba nedali dlho čakať. Vynovenie bicykla, zhotovenie rodinných fotografií v tmavej komore, úprava vianočných sviečok aby blikali (už sme mali elektrické), stavba záhradného jazierka, na vysvečku aspoň trojka z matiky. To všetko v konečnom dôsledku prinášalo radosť a vnútorné zadosťučinenie. A iste nielen mne. O tom som sa presvedčil nedávno, už ako rodič.
Tak ako ja voľakedy, i moji synovia sa dnes pasujú s výzvami. A práve to, že sú v ich prekonávaní úspešní mi prináša radosť a pokoj, okrem toho, že i pre nich samotných to znamená krok vpred na ceste životom. Nezabudnuteľný a nenahraditeľný krok.
Každý okamih, ktorý človek venuje k prekonaniu reálnej výzvy ho posúva ďalej. Nadobúda istotu, zdravú mieru sebavedomia, získava poznatky a skúsenosti, ktoré mu neskôr budú len na osoh.
Ako sa tak dívam po okolí, musím však žiaľ konštatovať, že nie všetci rodičia si uvedomujú silu toho, čo znamená postaviť svoju ratolesť pred úlohu, výzvu. Istejšie je potomkovi cestu ušliapať, odstrániť mu z nej všetky prekážky. Pomôcť s riešením (urobiť to prakticky za neho) a odbremeniť ho od zodpovednosti. Tým však budúcemu "samostatnému" človiečikovi defacto podkopávajú pôdu pod nohami. I neskôr sa bude spoliehať na "niekoho" kto pomôže, vyrieši, uhladí a hlavne, preberie zodpovednosť.
Ak sa moríte hodiny s problémom, úlohou a napokon príde chvíľa pravdy ktorá dokáže, že ste postupovali správne, ktorá zúročí Vašu prácu, práve ten moment dokáže do žíl vliať toľko energie, že človek je schopný prekonať a zvládnuť oveľa vyššiu výzvu. Nebolo tomu inak ani dnes, keď mi syn opisoval tento svoj dôležitý okamih. Ako keby som sa vrátil o tie desaťročia späť, k tej hovädzej polievke. Moje vtedajšie "dokázal som to" , aj keď diametrálne odlišné o toho jeho dnešného, bolo v princípe rovnaké a presne som vedel čo v tej chvíli cítil. Prajem to všetkým. Synom, dcéram i rodičom.
