Keď zabudnutie bolí

Pravidelne zabúdam na výročie sobáša, nehovoriac o narodeninách svokrovcov, či vzdialenej rodiny. Má to i veselšiu stránku ako vprípade, keď zabudnete pred koľkými rokmi ste videli osobu, ku ktorej sa chystáte na návštevu.

Raz som služobne navštívil opačný koniec republiky, kde býva ženina teta. Vedel som, že má dvoch synov a patrilo sa niečo doniesť. Starší bol v internátnej škole, takže som mal kúpiť len jednu pozornosť okrem kvetov pre tetu. Čo mu len kúpiť, decku... hútal som. Napokon vyhralo smetiarske autíčko, poznáte to, také bakelitové... Poobede som už zvonil pri dverách. Kvety mali úspech, zháňam sa po malom Janíkovi. Príde o chvíľu, poslala som ho do obchodu. Fajn, tu som mu niečo doniesol, podávam jej zabalený smetiarsky voz. Ako inak, nasledoval poldecák, jeden, druhý... predebatovali sme štúdijné výsledky staršieho syna...
Buchli dvere, prichádza mladší. Do izby vrazí mládenec, meter osemdesiat... To hádam nie, po chrbte mi prebehne mráz prenasledujúci zlé tušenie megatrapasu. Ten prišiel vzápätí... len čo päťnásť ročný mladík rozbalil krabicu. Oranžový bakelitový výlisok s nálepkou "pre deti od 3 rokov" , tam na polici stojí dodnes.

Pre každé dieťa sú dni vianoc, sviatku, narodením očakávaným dátumom. Keď skončia vianoce, čakajú na meniny, potom na narodeniny a opäť na vianoce. Jasne, kto by nechcel dostať niečo len tak, z lásky, že si na neho blízki spomenú. Aj tá najmenšia maličkosť poteší.

Pri jazde autom už pravidelne starší syn sedával na prednom sedadle. Jednak jeho výška to už dovolovala, i jeho vek. Ten mladší zatiaľ sedával vzadu a už sa tešil, kedy sa povozí na jeho mieste. Čas bežal, rok bol o čosi náročnejší. V jeden deň sme sa vybrali k lekárke. Pri nastupovaní do auta sa ma syn pýta:
-Tati, môžem si už sadnúť dopredu? trošku si ho premeriam očami,
-No, podrástol si, hádam už máš 150 centimetrov, tak sadaj. Mlčky usadol a vyrazili sme. Deň prebehol normálne, aj celé dopoludnie nasledujúceho.
-Čo si taký smutný , pýtam sa mladého po návrate zo školy.
-Hádam si nedostal guľu? žartujem...
-Ale nie, všetko je v poriadku tati...
Asi o dve hodiny mi padne zrak na kalendár... hm, september... vtedy, pred 13 rokmi, práve včera zomrela moja mama... obleje ma studený pot..... a práve v ten deň sa o rok narodil mladší syn! Mal dvanásť! Včera! Ja blbec! Teraz mi zaplo, prečo sa ma včera pýtal či už dnes môže sedieť vpredu! Ľudia, to neprajem nikomu. Vyštartoval som do mesta kúpiť darček, tortu....

Oslava síce prebehla, ale spomienka na tu chvíľu sa už so mnou povlečie do smrti. Bolo to moje najhoršie zabudnutie v živote, ktoré zabolí každý rok minimálne raz, v septembri.