Pokakaný dedko

Bolo to tesne pred revolúciou. Každý deň u dopravnej zdravotnej služby ma čakalo nejaké prekvapenie, niečo nové a tým sa deň stával zvláštnym. Obyčajný prevoz ležiaceho pacienta poviete si. Čo už na tom môže byť len zvláštne. Tak počúvajte.V to ráno sme nafasovali viacero prevozných príkazov, prideľovali sme im prioritu podľa inštrukcií dispečera a vlastného uváženia. Okolo jedenástej doobeda vyrážame na adresu v Devínskej Novej Vsi, jednalo sa prevoz na geriatrické oddelenie do liečebne v Pezinku. Po príchode na miesto zisťujeme poschodie a funkčnosť výťahu. Nuž ako býva pravidlom pána Murphyho, v paneláku čítajúcom dvanásť poschodí fungoval len jeden z výťahov a aj to ten menší. Na nosítka sme mohli zabudnúť aj keď kolega mal praktické skúsenosti s prevozom pacienta na nosítkach v polohe kolmo, no jednalo sa o pripútaného zomrelého. Vyrazili sme na desiate poschodie zistiť situáciu.

Neraz sa stávalo, že išlo o pacienta mobilného a príbuzní len hlásili po dohode s lekárom, že pacient je ležiaci. Jednak ho skôr dostali z domu a na druhej strane ak aj trošku pokrivkával alebo trpel závratmi bolo to pre jeho vlastné pohodlie.

-Dobrý deň páni. Prišli ste pre nášho deda? položila zbytočnú otázku pani domáca. Po chvíli vypytovania sa zisťujeme, že starkému bude skutočne treba pomôcť nosítkami. Našťastie sanitky boli vybavené aj sedačkami, ktoré sa pohodlne vojdú i do malého výťahu. Už len zistiť, či dedo môže sedieť. Kolega vošiel do miestnosti kde starec ležal a zvnútra zakričal, dones sedačku. Po chvíli sa s ňou vraciam.

Celá izba smrdela ako zatuchnutá kutica plná výkalov. Chudák starec trpel chorobou, ktorá nedovoľovala kontrolovať vyprázdňovanie a tak plachta, posteľ i paplón boli fľakato hnedočierne, sem tam s kusmi zaschnutých ... Šľak to traf, už sa mi opäť dvíha žalúdok.

Pri odchode nás oslovila pani domáca.
-Myslíte si, že nám ho už nevrátia? opýtala sa s nádejou v hlase.
-To dúfam, bude to pre neho lepšie, poznamenal kolega.

V liečebni nás sanitári nevítali s otvorenou náručou, no o deda sa promptne postarali. Vyumývali ho, dostal plienky, iste aj adekvátnu stravu a lieky. O dva týždne, keď sme na toto oddelenie museli prísť opäť, sa ani neviem prečo, pýtam na deda z Devínskej Novej Vsi.
-Tak ako sa má náš pokakaný dedko? žartovne zahlaholím v sesterskej izbe.
-Predvčerom zomrel, to viete u tých starších to už tak býva, starý strom vytrhnete, presadíte ale on to nezvládne.

Ani neviem prečo, ale vybalila sa mi pred očami ta spokojná tvár jeho dcéry, keď sme deda odvážali. Vtedy som sa rozhodol, že ja so svojou mamou ostanem až do konca, nech by to bola akákoľvek záťaž. No, ale to už je úplne iný príbeh.