V pracovný deň
Pokiaľ rodina nevstáva na ôsmu, deviatu, raňajky bývajú nonsens. Za veľký úspech treba považovať pripravené desiate pre všetkých, zvyčajne jedným obetavým členom, matkou.
Obed v pracovný deň prebieha u každého člena rodiny osobitne. V škole, na ulici, reštaurácii, bufete, podľa potreby. Obed najdôležitejší markantný znak prelomu dňa môže zabrať desať minút i desiatky. Neraz ho trávime s ľuďmi v rámci povinností, ktorí sú príčinou, že ani vlastne nevieme čo jeme. Po príchode domov nasleduje večera. Módnym trendom nie sú večere ala reklama omáčka od zaručeného výrobcu, ktorú všetci bezhlavo chvália, lebo majú zdegenerované chuťové poháriky a hlavným faktorom je prítomnosť chuťovo zvýrazňujúcich látok, ale princíp, kto si čo uchmatne to má. Príde syn, ukoristí klobásu, dcéra ryžovú pochúťku. Následne obaja vypadnú z domu, kde sa dokŕmia hot dogom, burgerom alebo inou tvrdšou drogou. Žena si dá bagetu či palacinku, muž siahne po slanine a včerajšom chlebe. Pekný večer je za nami, každý si robí to svoje a v konečnom dôsledku je rodina rozbitá ako lego po nájazde dvoch bratov, kedy chce každý z nich postaviť niečo iné.
Z histórie
Najstarší obraz hostiny nájdeme na pečatnom valčeku z doby kráľovnej Šub-ad 2600 pred Kristom v univerzitnom múzeu vo Filadelfii. Hostia sedia na nízkych stoličkách obsluhovaní služobníkmi v sukniach. Hádam najväčšiu hostinu usporiadal kráľ Aššurbanipal II. pri otvorení svojho paláca v Nimrúdu. Trvala desať dní a zúčastnilo sa jej 69 574 osôb. Jedna z najdlhších hostín trvala 180 dní a usporiadal ju kráľ Ahasver v Súsane k pocte perského a médskeho kráľa.
Množstvo výjavov v súvislosti s prípravou a podávaním jedál nájdeme z čias slávy Egypta. Palácové hostiny, kde hostia konzumovali jedlá na lehátkach pri nízkych stoloch sú častými obrazmi na stenách hrobov, budov. Konzumovala sa rôzna pečená hydina, zelenina, hovädzie mäso, paštéty a sladkosti. Nádoby s vínom sú umiestnené tak aby na ne dosiahlo viacero hostí, ktorí vybavení trubičkami (spôsob slamky), pijú spoločne až do momentu totálnej opilosti.
Pracovný deň obyčajných ľudí začínal skoro ráno a väčšina z nich raňajky nepoznala. Za širokým opaskom alebo v plátených váčkoch si nosili malé pecníky chleba, kozí syr, figy, olivy, ktoré konzumovali cestou do práce. Obedu sa v každej komunite prikladal väčší či menší význam. Najdôležitejším jedlom dňa bola večera.
Účastnila sa jej celá rodina, ak boli v dome hostia, nesmeli pri stole chýbať. Čas večere a nasýtenia sa sprevádzali rozhovory a rôzne zábavky, hádanky, hudba, tanec. Zaujímavý bol zasadací poriadok . Príslušníci rodiny jedávali na lehátkach v tvare podkovy. Stolujúci sa ľavým lakťom opierali o vankúše, pravá ruka ostávala voľná, hlava sa takmer dotýkala hrudi svojho suseda. Táto poloha dávala dobrú príležitosť k zdeleniu si dôverností, telesná prítomnosť iného člena rodiny vlastne podporovala súdržnosť a príbuzenský vzťah. Jedlo sa zo spoločných nádob holou rukou. Za prejav lásky, zdvorilosti a pozornosti sa považovalo ak zvlášť chutné sústo podal jeden člen rodiny druhému.
Dnes
Žijeme v uponáhľanej dobe, väčšina z nás sa ženie niekam do neznáma. Keď sa na konci zastaví a obzrie, zistí, že mu pretiekol cez prsty čas, ktorý sa už nevráti. Príslušníci vlastnej rodiny sa rozletia ako vrabce a záujem jeden o druhého je skôr výnimka ako pravidlo. Darmo si potom rodič kladie otázku prečo. Veď im dal všetko, staral sa, tíšil, hladil, ponadával i trestal.
Rodinné putá nespočívajú v príbuzenskom vzťahu. Nevznikajú len tým, že spávame pod jednou strechou ani tým, že máme spoločné auto, kúpelňu, kuchyňu, dom, záhradu či chalupu o ktorú sa raz pri dedičskom konaní poškriepime do krvi. Rodinné putá vznikajú od malička stmeľovaním svojich príslušníkov. V dobrom či zlom. Otvorenosť, denná komunikácia, starosť jeden o druhého, prejavy obyčajnej lásky vo všedný deň, spoločné podieľanie sa na chodu rodiny to je to, čo vytvára rodinné putá.
Rodina by sa mala aspoň raz za deň zísť pri spoločnom stole. Tam je príležitosť hovoriť o svojich potrebách či problémoch,tam je príležitosť usmiať sa na druhého, odpustiť i potešiť. Akokoľvek staromódne to vyzerá, funguje to dokonale. Istá kniha hovorí o tom, aby človek neprechádzal do druhého dňa s bolesťami, nevyriešenými problémami, plný zášťi, s vlastnými v sebe dusenými starosťami. Niekedy stačí, aby sa o ne podelil s ostatnými. Aj keď sa tým situácia nemusí vyriešiť okamžite, pomoc a podpora rodiny dokáže zázraky.
Navštívil som severskú krajinu. V podvečer mi počas prechádzky padol zrak na otvorené okno. Za stolom sedí otec, okolo asi všetci príslušníci rodiny. Smejú sa, jedia, rozprávajú. Pri pohľade z penziónu nechtiac nazriem ešte do štyroch takýchto domácností. Tak ako spokojne vyzerajú pri večeri, tak aj žijú. Láska a súdržnosť z rodín sa prelieva i von do bežného života. Pokoj z tejto krajiny priam vyžaruje.
Ak by som parafrázoval slová našej hymny, zastavme sa ľudia, veď sa láska stracia ...
